Bútľavá vŕba strýca Artuša

 

 

CHARLIE CHAPLIN - dnes viem, že to je ŽIVOT...

 
Keď som začal skutočne milovať sám seba, dokázal som poznať, že psychická bolesť a utrpenie je pre mňa iba varovaním, aby som nežil proti svojej vlastnej pravde. Dnes viem, že sa tomu hovorí AUTENTICITA.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, pochopil som, ako veľmi druhého zahanbuje, keď mu vnucujem svoje želania, hoci viem, že na to nie je ani vhodná doba, ani na to ten človek nie je pripravený, i keby som tým dotyčným bol ja sám. Dnes viem, že sa tomu hovorí ÚCTA.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, prestal som túžiť po inom živote a dokázal vidieť, že všetko okolo mňa je výzvou k rastu. Dnes viem, že sa tomu hovorí ZRELOSŤ.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, pochopil som, že vždy a pri každej príležitosti som v správnom čase na správnom mieste a že všetko, čo sa deje, je správne. Od tej doby som mohol byť kľudný. Dnes viem, že sa tomu hovorí UVEDOMENIE.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, prestal som sa okrádať o voľný čas a robiť veľkolepé plány do budúcna. Dnes robím len to, čo ma baví a pôsobí mi radosť, čo milujem a čo poteší moje srdce, robím to po svojom a svojim vlastným tempom. Dnes viem, že sa tomu hovorí JEDNODUCHOSŤ.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, zbavil som sa všetkého, čo pre mňa nebolo zdravé. Jedla, ľudí, vecí, situácií a všetkého ďalšieho, čo ma neustále sťahovalo dolu, preč odo mňa samotného. Spočiatku som to nazýval zdravým egoizmom. Dnes však viem, že je to SEBALÁSKA.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, prestal som chcieť mať vždy pravdu, a tak som sa menej často mýlil. Dnes som poznal, že sa tomu hovorí NADHĽAD.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, nechcel som už žiť ďalej minulostí a starať sa o svoju budúcnosť. Teraz žijem už len v tomto okamžiku, kde sa deje VŠETKO. Tak dnes prežívam každý deň, a hovorím tomu NAPLNENIE.

Keď som začal skutočne milovať sám seba, uvedomil som si, že zo mňa moje zmýšľanie môže urobiť úbohého a chorého človeka. Keď som však povolal na pomoc silu svojho srdca, dostal môj rozum významného partnera. Tomuto spojeniu dnes hovorím MÚDROSŤ.

Nemusím sa už obávať sporov, konfliktov a problémov so sebou samým a s ostatnými, pretože dokonca i hviezdy sa spolu niekedy zrazia a vzniknú tak nové svety.

Dnes viem, že to je ŽIVOT.

 

Keď sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom...

       Na túto tému už bolo napísané veľa kníh. Kardinálnou otázkou však je, kto je skutočne „dobrý“, kto z nás je bezviny a ak nejaké sa uňho predsa len nájdu, akú majú „váhu“ pred vyššou spravodlivosťou.
       Zdanie väčšinou klame. Mnohí ľudia, ktorých považujeme za dobrých, zďaleka nie sú takí dobrí až dokonalí ako sa nám zdá. Väčšinou sa sami mýlia v tom, že konajú správne a spravodlivo, pričom viac alebo menej vedome porušujú mnohé princípy, prípadne vo svojom vnútri niekedy skrývajú úplný opak toho, čo navonok prezentujú. Pritom si to ale často vôbec neuvedomujú.
       Typickým príkladom je žena, ktorá sa sťažuje na svojho manžela, že je na ňu nevrlý, že jej za hocičo vynadá, ba dokonca na ňu aj ruku zdvihol – a potom len tak mimochodom dodá: „No, ja by som ho niekedy zabila!“. Pritom ona je „dobrá“, poctivá, počestná, ku všetkým ľuďom prívetivá a... práve ona musí trpieť pri takom mužovi!?!
        Niektorí ľudia, ktorých považujeme za dobráčiskov, v sebe nosia balvany krívd, ktoré nedokážu (alebo aj nechcú) odpustiť svojim „vinníkom“. Typická reakcia na otázku, či dotyčný dokáže odpúšťať a či všetkým okolo seba odpustil je: „Ja som už dávno všetkým odpustil(a) čo mi kedy ublížili.“ Po chvíľke ticha však spontánne dodá: „Ale tomu môjmu (tej mojej) to NIKDY V ŽIVOTE neodpustím!!!
        Okrem týchto – dosť ťažko postrehnuteľných súvislostí však poznám ešte ťažšie postrehnuteľné okolnosti. To je vtedy, keď človek z nejakého dôvodu (väčšinou vplyvom prostredia, výchovy a pod.) nie a nie sa vydať na tú cestu (väčšinou na cestu duchovného života, duchovného rozvoja), ktorú si vybral ešte predtým ako prišiel na tento svet.

• Tegi  |  09.04.2008 20:36:03

Moje prve zamyslenie je a pre mna kazdodenne aktualne, ked chcem a vzdy chcem nieco niekomu vytknut. To slavne zrkadlo... juj keby nebolo, tak by mozno tak nebolelo, ze vlastne sama sebe chcem vytykat, ze obraz sveta v mojich ociach je momentalne videnie mojho srdca a mojho zraku a teda moja iluzia, ktora v ociach inych vlastne neexistuje. Horsie to je vediet, ze som to ja co vidim na inom, inych ci inde a niekedy nie prilis pekne o sebe zmyslam a este kolko nanosu je vo mne a mozno aj bahna ci hotovy mociar. Niekedy som unavena touto myslienkou i pozorovanim a nepaci sa mi, ze som v tom zatiahnuta, niekedy by som chcela, aby boli jednoducho vinni ini.