Bútľavá vŕba strýca Artuša

Jozef  VRÁBLEC:  POZVANIE K ZENOVEJ MEDITÁCII (výpis z knihy) 

Veľmi vzácne a pre cirkevné kruhy netypické názory uznávaného a vysokopostaveného  kňaza, ktorý už bohužiaľ nie je medzi nami. Podotýkam, že kniha má aj tzv. imprimatur, čiže cirkevné schválenie.

   Wm. Paul Young:             C H A T R Č  (V ktorej sa tragédia konfrontuje s večnosťou)

Problém je v tom, že veľa ľudí sa usiluje pochopiť kto som a zvolia taký spôsob, že zoberú najlepšie verzie samých seba, umocnia ich na ixtú, dodajú všetku dobrotu, ktorú si vedia predstaviť, čo často nie je veľa, a to nazvú Bohom. A hoci to možno nazvať vznešeným úsilím, pravda je taká, že to vystihuje len žalostne málo z toho, čím naozaj som. Nie som len najlepšia verzia toho, čo si viete predstaviť. Som oveľa viac ako to, nad a za všetkým, o čo ste schopní prosiť, alebo uvažovať o tom.

Svojou podstatou som celkom neobmedzená, bez hraníc. Odjakživa poznám úplnosť. Žijem v štádiu ustavičnej spokojnosti, čo je normálny stav mojej existencie.

Stvorili sme vás, aby ste sa na tom zúčastňovali. Adam sa, ako sme predpokladali, rozhodol ísť svojou cestou, a všetko sa to pohnojilo. No namiesto toho, aby sme zlikvidovali celé Stvorenie, vysúkali sme si rukávy a vkročili sme doprostred toho chaosu – v podobe Ježiša.

Keď sme sa my traja prejavili prostredníctvom ľudskej existencie ako Syn Boží, stali sme sa naplno ľudskými. Rozhodli sme sa prijať aj s tým súvisiace obmedzenia. Hoci sme boli vždy prítomní v tomto stvorenom vesmíre, teraz sme sa stali telom a krvou. Bolo to ako u toho vtáčaťa, ktorého podstatou je lietanie, no rozhodlo sa len kráčať a zostať pri zemi. Zostáva vtáčaťom, no výrazne to mení jeho životnú skúsenosť.

Hoci je Ježiš svojou podstatou plne Bohom, je aj plne človekom a žije ako človek. Zatiaľ čo nikdy nestratil vnútorne danú schopnosť lietať, z jednej chvíle na druhú volí zostať pri zemi. Preto je jeho meno Emanuel, Boh s nami, presnejšie Boh s vami. (76)

Čo všetky tie zázraky? Uzdravenia? Vzkriesenie mŕtvych? Nedokazuje to, že Ježiš je Boh – teda viac než človek?

Hoci je aj plne Bohom, nikdy nečerpá zo svojej božskej podstaty, aby urobil čokoľvek. Iba žije vo vzťahu so mnou, na ten istý spôsob, ako si želám byť vo vzťahu s každou ľudskou bytosťou. Je len prvý, ktorý to robí do najkrajnejších možností – prvý, čo absolútne verí v môj život v ňom, prvý, čo verí v moju lásku  a dobrotu bez ohľadu na vzhľad či dôsledky.

... keď uzdravil slepého...?

Urobil to ako závislá, obmedzená ľudská bytosť vo viere, že môj život a moc budú pôsobiť s ním a jeho prostredníctvom. Ježiš ako ľudská bytosť nemal v sebe moc kohokoľvek uzdravovať.

Vtáka nedefinuje to, že sa drží pri zemi, ale jeho schopnosť lietať. Ľudí nedefinujú ich obmedzenia, ale zámery čo s nimi mám: nie to, ako sa javia, ale všetko, čo znamená byť stvorený na môj obraz. (77)

Nie sme traja bohovia, a nehovoríme o jednom bohu s troma postojmi, ako u muža ktorý je manželom, otcom a pracujúcim. Som jediný Boh a som v troch osobách, a každá z tých troch je plne a úplne iná.

Všetka láska a vzťahy sú možné len preto, lebo už existujú vo mne, v rámci mňa ako Boha. Láska nie je obmedzenie, láska je let. Som láska.

Ak by som nemala objekt, ktorý by som ľúbila – či, presnejšie, niekoho, koho by som ľúbila – ak by som nemala takýto vzťah vo svojom vnútri, nebola by som vôbec schopná lásky. Mali by ste boha, čo by nevedel ľúbiť. Alebo ešte horšie, mali by ste boha, ktorý by, ak by sa rozhodol, mohol ľúbiť len tak, že by obmedzil svoju podstatu. Taký druh boha by azda mohol konať bez lásky, a to by bola pohroma. A ja taká určite nie som.

Boh, ktorý je – Ja, ktorá som, čo som – nemôže konať mimo lásky. (78)

Keď sa rozhodneš zostať pri zemi, je to voľby na uľahčenie vzťahu, jeho pocta. Nehráš sa s dieťaťom, ani s ním nevyfarbuješ obrázky preto, aby si vyjadril svoju nadradenosť. Skôr sa rozhoduješ obmedziť sám seba, aby si uľahčil a poctil tento vzťah. Dokonca ho nechávaš vyhrať, čím prejavuješ lásku. Nie je to o výhre a prehre, ale o láske a úcte. (81)

Vo vzťahoch nikdy nejde o moc, a jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť túžbe po moci, je rozhodnutie obmedziť sám seba – slúžiť. (82)

Duch Svätý... je Tvorivosť, je Činnosť, je Dych života, je oveľa viac. (84)

Mojim zámerom (Ježiš) odjakživa bolo, aby som žil vo vás a vy ste žili vo mne.

Zarážajúce, však? Je to zázrak, za ktorým je Tato (Otec). Je to moc Ducha Božieho, ktorý obnovuje dávno stratenú jednotu. Občas sa rozhodnem žiť plne ako ľudský. Som plne Bohom, no vo svojom jadre som ľudský. (86)

Naštvala si sa niekedy na niekoho z nich?

Jasné! Ktorý rodič sa nenaštve? Rozčuľuje ma všetko to svinstvo, čo moje deti spôsobujú, a svinstvo, v ktorom sa ocitnú. Veľa ich rozhodnutí sa mi nepáči, no tento hnev – najmä u mňa – je zároveň vyjadrením lásky. Tých, na ktorých som nahnevaná, , mám rovnako rada ako tých, na ktorých sa nehnevám.

Nie som taká, za akú ma považuješ. Nepotrebujem trestať ľudí za hriech. Sám hriech je trestom, požiera ich zvnútra. Mojim zámerom nie je trestať, mojim potešením je naprávať. (91)

Viem že ste jedna osoba a pritom ste traja. Jeden na druhého však reagujete veľmi pôvabne. Nie je ani jeden z vás šéfom o čosi viac ako ostatní dvaja?

Vždy som považoval Boha Otca v istom zmysle za šéfa a Ježiša za toho, čo sa riadi jeho príkazmi, viete, je poslušný. (92) Nie som si istý, kam zapadá Duch Svätý. Duch Svätý mi vždy pripadal ako... voľný Duch, no ešte vždy pod Otcovým vedením.

Medzi nami nejestvuje pojem najvyššej autority, iba jednota. Tvoríme kruh vzťahov, nie reťaz velenia. To, čo tu vidíš, je vzťah bez nadradenej moci. Nepotrebujeme moc nad ostatnými, pretože sa vždy usilujeme o to, čo je najlepšie.

Vy ľudia ste takí zmätení a narušení, že je pre vás takmer nepochopiteľné, že sa dá žiť a pracovať aj bez toho, aby niekto velil.

Všetky ľudské inštitúcie, od politických po obchodné, dokonca aj manželstvo, sa riadia týmto spôsobom myslenia, je to vaša spoločenská sieť a to je dôvodom, prečo je pre vás také ťažké zažiť ozajstný vzťah. (93) Hierarchia vyžaduje zákony a pravidlá a končí sa to tak, že prichádzate o zázračnosť vzťahov, ktorá bola pre vás našim zámerom.

Keď ste si namiesto vzťahu zvolili nezávislosť, stali ste sa jeden pre druhého nebezpečnými. Iní sa stali objektmi, s ktorými ste mohli manipulovať alebo ich riadiť tak, ako to vyhovovalo vám. Autorita, ako to zvyčajne nazývate, je len ospravedlnením  silných, aby mohli nútiť ostatných, nech sa podriadia ich vôli. Túžba po moci a nezávislosť je taká všadeprítomná, že sa teraz považuje za normálnu.

Je to ľudský paradigma. Čosi ako voda pre ryby, niečo, čo prevláda do takej miery, že sa to nevníma a nespochybňuje. Je to matrica, diabolská matrica, v ktorej ste uviazli, i keď si vôbec neuvedomujete jej existenciu. Ako korunu tvorstva sme vás stvorili na svoj obraz, neobmedzených štruktúrami, tak aby ste mohli „byť“ vo vzťahu so mnou a medzi sebou navzájom. (94) Keby ste sa boli skutočne naučili považovať záujmy iných za rovnako významné ako svoje, nebolo by potrebná hierarchia.

Kedykoľvek sa vy ľudia bránite prostredníctvom moci, podriaďujete sa matrici, nie nám.

Vy ľudia ste takí zmätení a narušení, až je pre vás takmer nepochopiteľné, že vzťahy môžu existovať aj mimo hierarchie. Takže si myslíte, že Boh musí mať hierarchiu ako vy. No my ju nemáme.

Stvorili sme ťa ako človeka, aby sme sa mohli vnímať zoči-voči, aby si sa zapojil do nášho kruhu lásky.

Vaša voľba nie je mocnejšia ako moje zámery, a zariadim, aby každé vaše rozhodnutie viedlo k najvyššiemu dobru a najláskyplnejšiemu výsledku. (95)

Usiluješ sa porozumieť svetu, ktorý sa zakladá na veľmi malom a neúplnom obraze skutočnosti. Je to ako pozerať na sprievod cez malý otvor po hrči v dreve, ktorú vytvorila ublíženosť, bolesť, samoľúbosť, moc a presvedčenie, že si ponechaný sám na seba a bezvýznamný. Všetko to má v sebe mocné prvky lži. Vnímaš bolesť a smrť ako najhoršie zlo a Boha ako najväčšieho zradcu, alebo prinajmenšom ako veľmi nedôveryhodného. Diktuješ podmienky, súdiš moje činy a považuješ ma za vinnú.

Nemôžeš vytvoriť dôveru, rovnako ako nemôžeš „urobiť“ pokoru. Buď je, alebo nie je. Dôvera je plodom vzťahu, v ktorom vieš, že si milovaný. Pretože nevieš, že ťa ľúbim, nemôžeš mi nemôžeš mi dôverovať.

Nie som tou, čo šikanuje, ani nijakým samoľúbym bôžikom, ktorý trvá na tom, aby sa všetko dialo tak, ako chce on. Som dobrá a želám si len to, čo je pre teba najlepšie. Nemôžeš nato prísť, ak sa do nášho vzťahu vnáša vina, zatratenie alebo nátlak. Musí to byť láskyplný vzťah. A ja ťa ľúbim. (96)

Zhora je to fraktál, niečo čo sa považuje za jednoduché a usporiadané, a v skutočnosti to pozostáva z opakovaných vzorov bez ohľadu na to, ako sú zväčšené. (98) Fraktál je takmer nekonečne zložitý. Človeku to pripadá ako chaos, aj tak je to ešte vždy fraktál.

Stvorila som všetko, čo existuje, vrátane toho, čo považuješ za zlé. No keď som to tvorila, bolo to iba dobré, pretože som jednoducho taká. (100)

Prečo sa potom toľko „dobrého“ zmenilo na „zlé“?

Vy ľudia ste zaslepení. A neuvedomujete si svoje skutočné miesto vo Stvorení. Zvolili ste si spustošenú cestu nezávislosti a ani si neuvedomujete, že so sebou ťaháte celé stvorenstvo. Je to veľmi smutné, no navždy to tak nezostane.

Prečo si stvorila aj jedovaté rastliny?

Tvoja otázka vychádza z predpokladu, že jedovaté je zlé, že to, čo je takto stvorené, nemá zmysel. Mnohé z takzvaných jedovatých rastlín majú neuveriteľné liečivé vlastnosti, alebo sú nevyhnutné na tie najveľkolepejšie zázraky v spojení s niečím iným. Ľudia majú veľké sklony vyhlasovať niečo za dobré alebo zlé, neraz bez toho, že by to naozaj poznali. (101)

Keď sa ti niečo stane, ako rozlíšiš, či je to dobré alebo zlé?

Zrejme považujem za dobré to, čo sa mi páči – pri čom sa cítim dobre, alebo mi to dodáva pocit bezpečia. A naopak, za zlé považujem to, čo mi spôsobuje bolesť, alebo ma oberá o niečo, na čom mi záleží. (102)

Takže je to veľmi subjektívne. A do akej miery si si istý, že vieš rozoznať, čo je pre teba naozaj dobré alebo zlé?

Nazdávam sa, že mám právo hnevať sa, keď niekto ohrozuje moje „dobro“, čiže to, o čom si myslím, že si to zaslúžim. No naozaj nie som si istý, či moje rozhodovanie  o tom, čo je skutočne dobré alebo zlé, má logický základ, okrem toho, ako na mňa niekto či niečo pôsobí. Niektoré veci, čo som spočiatku považoval za dobré, sa napokon ukázali ako veľmi deštruktívne, a niektoré veci, čo som považoval za zlé, sa ukázali ako...

Tak teda ty určuješ, čo je dobré alebo zlé. Stávaš sa sudcom. A aby to bolo ešte väčšmi mätúce, to, čo označíš za dobré, sa zmení vzhľadom na čas a okolnosti. A pritom, čo je oveľa horšie, vás, ktorí rozhodujete, čo je dobré alebo zlé, sú miliardy, Takže keď je vaše dobro a zlo v rozpore s dobrom a zlom vašich blížnych rozpútajú sa bitky a škriepky, či dokonca vypuknú vojny.

Ak nejestvuje realita absolútneho dobra, stratili ste akýkoľvek základ pre svoje úsudky. (103)

Takže je riešenie?

Musíte sa vzdať práva rozhodovať z vlastného hľadiska o tom, čo je dobré a čo zlé. To je trpká pilulka, rozhodnutie žiť len vo mne. Ak to chcete urobiť, musíte ma poznať dosť nato, aby ste verili a naučili sa spočívať v dobre, ktoré je mojou podstatou.

Zlo je slovo, ktorým vyjadrujeme neprítomnosť Dobra, rovnako ako slovo tma používame na označenie absencie Svetla. Zlo a tmu možno pochopiť  len vo vzťahu k Svetlu a Dobru, v skutočnosti neexistujú. Som Svetlo a Dobro. Som Láska  a nie vo mne temnoty. Svetlo a Dobro skutočne existujú. Takže keď sa vymaníte z mojej vôle, ocitnete sa v temnote. Dôsledkom nezávislosti bude zlo, pretože mimo mňa sa môžete opierať len sami o seba. To je smrť, pretože ste sa oddelili odo mňa: Života. (104)

Ježiš sa nedovolával nijakých práv, dobrovoľne sa stal služobníkom a žije prostredníctvom svojho vzťahu a Tato. Vzdal sa všetkého, takže svojim závislým životom otvoril dvere, ktoré vám umožnia byť dostatočne slobodnými, aby ste sa mohli vzdať svojich práv. (105)

Je nemožné aby si mal kontrolu nad budúcnosťou, pretože tá nie je reálna, ani nikdy taká nebude. Usiluješ sa hrať na Boha, predstavuješ si, že zlo, ktorého sa obávaš, sa stane realitou, a potom  sa usiluješ robiť plány a opatrenia, aby si sa vyvaroval toho, čoho sa obávaš.

Tak prečo je v mojom živote toľko strachu?

Pretože neveríš. Nevieš, že ťa ľúbime. Podľa toho, koľko priestoru majú tieto obavy v tvojom živote, neveríš že som dobrý, ani v hĺbke srdca nevieš, že ťa ľúbim. Spievaš o tom, hovoríš o tom, no nevieš to. (109)

Všimol si si, že hoci ma nazývate Pán  a Kráľ, nikdy som sa k vám podľa toho nesprával? Nikdy som neriadil vaše rozhodnutia, ani som vás nenútil nič robiť, i keď boli vaše zámery deštruktívne alebo škodlivé pre vás aj iných.

Vynucovať si u vás svoju vôľu je presne to, čo láska nerobí. (111) Pravé vzťahy sa vyznačujú pokorou, dokonca aj vtedy, ak vaša voľba nie je osožná alebo zdravá.

Pri pokore nejde o autoritu a poslušnosť, je to vzťah plný lásky a úcty.

Prečo by Boh mal cítiť pokoru predo mnou?

Pretože chceme, aby ste vstúpili do kruhu našich vzťahov. Nechcem otrokov svojej vôle, chcem bratov a sestry, ktorí sa budú deliť o život so mnou.

A zrejme chceš, aby sme tak ľúbili jeden druhého, však? Aby sa tak navzájom ľúbili manželia, rodičia a deti, či ľudia v akomkoľvek vzťahu.

Presne! Keď som vo vašom živote, pokora je najprirodzenejším vyjadrením  mojej povahy a podstaty, a bude najprirodzenejším vyjadrením vašej novej podstaty v rámci vzťahov.

Je toho viac, čo vám bráni, aby ste sa delili o život s nami. Svet je narušený, pretože v raji ste sa vzdali vzťahu k nám, aby ste si zabezpečili vlastnú nezávislosť. Začali ste rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, aby ste mohli určovať svoj vlastný osud. (112)

Treba, aby ste sa ku mne prinavrátili. Aby ste sa vzdali svojich spôsobov moci a manipulácie a jednoducho prišli späť ku mne. Ženám vo všeobecnosti padne zaťažko odvrátiť sa od muža a prestať naňho naliehať, aby vyšiel v ústrety ich potrebám, postaral sa o bezpečie a chránil ich identitu. Bude pre ne ťažké vrátiť sa ku mne. Pre mužov vo všeobecnosti bude veľmi ťažké odvrátiť sa od práce svojich rúk, o svoje úsilia o moc, bezpečie a vlastný význam, a vrátiť sa ku mne.

Moc v rukých nezávislých ľudí, či už sú to muži, alebo ženy, sa zvrhne. Napĺňanie rolí je opakom vzťahu. (113)

Prišiel si v podobe človeka. Znamená to niečo?

Áno, no nie to, čo mnohí predpokladajú. Prišiel som ako človek, aby som doplnil nádherný obraz, na ktorý sme vás stvorili.

Našim zámerom bolo stvoriť bytosti, ktoré by boli úplne rovnakými a rovnocennými protipólmi, muža a ženu. No vaša nezávislosť a vôľa po moci a naplnení v skutočnosti zničia vzťah, po ktorom túži vaše srdce.

Môj život mená byť príkladom, ktorý treba kopírovať. Byť mojim nasledovníkom neznamená usilovať sa „byť ako Ježiš“, znamená to, že sa treba zriecť závislosti. (114) Prišiel som, aby som vám dal život, môj život. Prídeme a budeme žiť náš život vo vás, takže začnete vidieť našimi očami, počuť našimi ušami, dotýkať sa našimi rukami a myslieť ako my. No nikdy nebudeme od vás vynucovať toto spojenie. Ak chcete niečo robiť po svojom, dobre. Čas je na našej strane. (115)

Mnohí veria, že to, čo rastie, je láska, no rastie poznanie a láska sa jednoducho rozpína, aby ho obsiahla. Láska je pokožka poznania. (119)

Súdiť niekoho vyžaduje, aby mal človek pocit nadradenosti nad tým, koho súdi. (122)

Rozhodol si, že sú hodné života, nech by ťa to stálo čokoľvek. Tak ľúbi Ježiš. (125)

Treba prestať súdiť Boha a spoznať ho takého, aký je. Potom budete schopní prijať jeho lásku uprostred bolestí, namiesto toho, aby ste od seba odstrkovali a dôsledku svojich egocentrických predstáv, ako by mal svet vyzerať. (126)

Sofia je zosobnením Božej múdrosti, nie je „štvrtou božskou osobou“.

V skutočnosti je s ňou všetko normálne a prirodzene jednoduché. No keďže si taký stratený a nezávislý, privodil si jej množstvo komplikácií a v dôsledku toho ti aj jej jednoduchosť pripadá ťažká.

Takže ja som zložitý a ona jednoduchá. Íha! Môj svet je hore nohami. (131)

Tma skrýva skutočnú veľkosť strachu. Lží a ľútosti. Pravda je, že sú skôr tieňom ako skutočnosťou, takže v tme vyzerajú lepšie. Keď na miesta, kde v človeku žijú, prenikne svetlo, začne ich vnímať také, aké naozaj sú. (133)

Nech už je náboženská mašinéria akokoľvek dobre mienená, je schopná rozhrýzť ľudí! (136) Hrozne veľa toho, čo sa robí v mojom mene, nemá so mnou nič spoločné, a často je to, hoci neúmyselne, v priamom rozpore s mojimi zámermi.

Nezakladám inštitúcie, nikdy som to nerobil, ani nebudem robiť.

A čo inštitúcia manželstva?

Manželstvo nie je inštitúcia, je to vzťah. Ako som povedal, nezakladám inštitúcie, to je práca pre tých, čo sa chcú hrať na Boha.

Naozaj tu nemám program, ktorým by som niečo riadil. Práve naopak, prišiel som vám dať čo najplnší život. Svoj život. Čo tak jednoduché a čisté vychutnávanie priateľstva?

Ak sa pokúsiš zažiť niečo také bezo mňa, bez nášho pokračujúceho dialógu na spoločnej ceste, bude to akoby si chcel sám kráčať po vode. Nemôžeš. Ak sa o to pokúsiš, s akýmkoľvek dobrým zámerom, klesneš ku dnu.

Je extrémne ťažké niekoho zachraňovať, ak ti nie je ochotný dôverovať. (137)

To je všetko, čo od teba chcem. Keď začneš klesať ku dnu, dovoľ, nech ťa zachránim.

Všetko, čo od teba chcem, je aby si mi aspoň trocha dôveroval, a dospel k tomu, že budeš ľudí okolo seba ľúbiť rovnakou láskou, o akú sa tu delím s tebou. Nie je tvojou úlohou zmeniť ich či presvedčiť. Môžeš ich ľúbiť aj bez toho, aby si si stanovil program.

Usporiadanie sveta je také aké je. Inštitúcie, systémy, ideológie, a všetko to márne, zbytočné úsilie o humanitu. Interakcii s tým všetkým sa nevyhneš. No môžem ti dať voľnosť, ktorá ti pomôže zvíťaziť nad každým systémom moci, v ktorom sa ocitneš, nech už je náboženský, ekonomický, sociálny alebo politický. Dospeješ k slobode, ktorá ti umožní byť vnútri akéhokoľvek systému či mimo neho, a pohybovať sa voľne medzi systémami a v nich. Ty a ja môžeme žiť vo viere a nedať sa ňou spútať. (138)

Ľudia, čo ma ozaj poznajú, sú tí, čo môžu slobodne žiť a ľúbiť bez akéhokoľvek programu.

Tí, čo ma ľúbia, pochádzajú zo všelijakých existujúcich systémov. Sú budhisti, mormóni, baptisti, moslimovia, demokrati, republikáni a mnohí, čo nehlasujú  a nepatria  k nijakým náboženským inštitúciám. Mám nasledovníkov čo boli vrahmi, a mnohých, čo boli predtým upätí. Sú medzi nimi bankári, intelektuáli, Američania, Iračania, Židia a Palestínčania. Nezúžim ich meniť na kresťanov, no chcem ich sprevádzať pri ich premene na synov a dcéry môjho otca, na mojich bratov a sestry, mojich milovaných.

Znamená to, že všetky cesty vedú k tebe?

Vôbec nie, väčšina ciest nevedie nikam. No znamená to, že prejdem akúkoľvek cestu, aby som vás našiel. (139)

Príbehy o osobách, ktoré dobrovoľne obetujú svoj život za iných, sa tiahnu vašim svetom ako zlaté vlákno, a odhaľujú vašu potrebu a moje srdce. (141)

To, že z nevysloviteľných tragédií vyťažím neuveriteľné dobro, neznamená, že zariaďujem aby sa stali. Nepredpokladaj, že keď niečo využijem, som to aj zapríčinila, lebo potrebujem naplniť svoj zámer. To by si ma chápal zle. Milosrdenstvo nezávisí od existencie utrpenia, no kde je utrpenie, milosrdenstvo má veľa fazet a farieb.

Je smutné, že Ježiš prišiel ukázať ľuďom, kto som, a väčšina ľudí verí len v jeho dobrotu. Ešte vždy nás väčšinou považujú  za dobrého a zlého, najmä cirkevní predstavitelia. Ak chcú povedať ľuďom, čo je podľa ich názoru správne, potrebujú prísneho Boha. Ak potrebujú odpustenie, utiekajú sa k Ježišovi. No boli sme všetci v ňom. Presne odrážal zámery môjho srdca. (142)

Nejde o pocit viny. Vina ti nepomôže vo mne nájsť slobodu. Prinajlepšom ťa prinúti, aby si sa  navonok väčšmi usiloval prispôsobiť nejakej etike. No mne ide o to, čo sa deje vo vnútri.

Lži sú najľahším útočiskom pre tých, čo prežili zlé veci. Dodávajú pocit bezpečia, sú miestom, kde sa človek musí spoliehať len sám na seba. No, je to temné miesto.

Lži sú malá pevnosť, vnútri nich sa môžeš cítiť v bezpečí a mocný. Zo svojej malej pevnosti lží sa usiluješ riadiť  svoj život a manipulovať s inými. Pevnosť však potrebuje steny, tak si nejaké vybuduješ. Sú nimi zdôvodnenia tvojich lží. Vieš, môžeš to robiť napríklad preto, aby si chránil niekoho, koho ľúbiš, aby si ho ušetril bolestí. A keď to funguje, jednoducho máš pocit, že je to tak správne. (143)

Ľudia sú húževnatí, keď ide o poklad ich imaginárnej nezávislosti. Zveľaďujú ho a pevne sa držia svojej choroby. Nachádzajú svoju identitu vo vlastnej narušenosti, ktorú si strážia zo všetkých síl. (144) Nečudo, že milosrdenstvo je také nepríťažlivé.

Využila som tvoje rozhodnutia tak, aby dokonale splnili moje zámery. Mnohí ľudia skončia tak, že sa zamknú do veľmi malého priestoru s netvorom, ktorý ich napokon zradí a nesplní im či nedá to, čo od neho čakali. Uväznení v tomto strachu dostanú znova príležitosť, aby sa ku mne vrátili. Ten istý poklad, v ktorý verili, sa stane ich záhubou.

Dôsledky našej sebeckosti sú súčasťou procesu, ktorý nás privádza na koniec nášho klamu a pomáha nám, aby sme ťa našli. Preto nezabrániš každému zlu?

Kiež by to bolo také jednoduché. Nikto nevie, pred akými hrôzami som svet ušetrila, pretože ľudia nevidia to, čo sa nikdy nestalo. Všetko zlo pochádza z nezávislosti, ktorá je vašou  voľbou. Keby som mohla jednoducho zrušiť všetky rozhodnutia pre nezávislosť, , svet, ako ho poznáte, by prestal existovať a láska by nemala zmysel. Tento svet nie je ihrisko, na ktorom by som chránila všetky svoje deti pred zlom. Zlo je chaos týchto časov, ktorý ťa priviedol ku mne, no nebude mať posledné slovo. Teraz sa dotýka všetkýchm ktorých ľúbim, teda tých, čo ma nasledujú, aj tých čo nie. Keby som odstránila dôsledky ľudských rozhodnutí, zničila by som možnosť lásky. Vynútená láska vôbec nie je láskou. (145)

Ty a toto stvorenie ste neuveriteľní, či už chápeš, alebo nie. Ste nepredstaviteľne nádherní. To, že robíte hrozné a ničivé rozhodnutia, neznamená, že si zaslúžite menší rešpekt pre to, čo je vašou základnou podstatou – ste symbolom môjho Stvorenia a stredobodom mojich citov.

A takisto, nezabúdaj, že uprostred všetkej svojej bolesti a žiaľu ste obklopení krásou, zázrakom Stvorenia, umením, svojou hudbou a kultúrou, zvukmi smiechu  a lásky, novým životom a premenami, zmierením a odpustením. Aj to sú dôsledky vašich rozhodnutí, a na každom rozhodnutí záleží, aj na tých skrytých. Dožadujete s a svojej nezávislosti a potom sa ponosujete, že vás mám skutočne tak rada, že vám ju poskytujem.

Moje zámery sú vždy len vyjadrením lásky. Usilujem sa vytvoriť život zo smrti, vniesť slobodu do vašej beznádeje a premeniť tmu na svetlo. V tom, v čom vy vidíte chaos, ja vidím fraktál. Všetky veci sa musia rozvinúť, i keď sa preto všetci tí, ktorých ľúbim, ocitajú vo svete hrozných tragédií, dokonca aj ten, čo je mi najbližší.

Čo presne dosiahol Ježiš tým, že zomrel?

Nie veľa. Len podstatu všetkého, čo bolo zámerom lásky ešte pred začiatkom Stvorenia. (146)

Všetko súvisí s ním. Stvorenie a dejiny, to všetko súvisí s Ježišom, je v samom strede našich zámerov a v ňom sme teraz úplne ľudskí, takže naše zámery a váš osud sú navždy prepojené. Dalo by sa povedať, že sme všetky naše vajíčka vložili do jedného ľudského koša, Neexistuje plán B.

Nikdy nejestvovali pochybnosti, že dosiahnem to, čo som chcela od začiatku. Pýtal si sa ma, čo dosiahol Ježiš na kríži: cez jeho smrť a vzkriesenie som teraz úplne zmierená so svetom.

Všetko, čo ti tu hovorím, je, že zmierenie je dvojsmerná cesta, a ja som už svoju časť urobila úplne, kompletne, s konečnou platnosťou. Podstatou lásky nie je vynucovať vzťah, ale otvárať cestu. (147)

Pocity sú farby duše, sú nádherné a neuveriteľné. Ak ich necítiš, svet sa stane fádnym a bezfarebným.

V skutočnosti ich netreba veľmi chápať, jednoducho sú. Nie sú zlé ani dobré, proste existujú. Paradigmy spúšťajú vnemy a vnemy spúšťajú emócie. Väčšina emócií sú reakcie na vnemy – to, čo považuješ za pravdu o danej situácii. Ak je tvoj vnem falošný, aj tvoja emocionálna reakcia dube falošná. Tak kontroluje svoje vnemy, a okrem toho kontroluj aj pravdivosť svojich paradigiem. – toho, čomu veríš. Ak niečomu pevne veríš, to ešte neznamená, že je to pravda. Buď ochotný nanovo skúmať to, čomu veríš. O čo  viac žiješ v pravde, o to jasnejšie ti tvoje emócie pomôžu vnímať.

Prežívať vzťah, dôverovať, je o čosi zložitejšie ako sa jednoducho riadiť pravidlami. (150)

Náboženstvo sa usiluje o správne odpovede, a niektoré z nich sú správne. (151)

Prečo ste nám dali prikázania?

V skutočnosti sme chceli aby ste sa prestali pokúšať brať spravodlivosť do vlastných rúk. Bolo to len zrkadlo, ktoré vám malo odhaliť, aká špinavá je vaša tvár, keď zijete nezávisle.

V skutočnosti sa to podarilo iba jednému – Ježišovi. Nielenže plne rešpektoval prikázania, ale aj dokonale plnil ich ducha. Aby to mohol urobiť, musel byť odo mňa úplne závislý.

V prikázaniach nie je milosrdenstvo, ani omylom. Preto ich Ježiš splnil všetky za vás – aby už nad vami nemali súdnu právomoc. (154)

Ježiš požiadavky zákona  pochoval, už nemajú moc obviňovať ani prikazovať. Ježiš je prísľub aj jeho naplnenie.

V Ježišovi nepodliehate žiadnym zákonom. Všetky veci sú zákonné.

Slobody sa boja tí, čo nedôverujú nášmu životu v nich. Úsilie dodržiavať zákon  je fakticky vyhlásením nezávislosti, spôsobom ako si udržať kontrolu.

Zákony vám dodávajú moc súdiť druhých  a nadraďovať sa nad nich. Veríte, že žijete podľa vyššieho štandardu ako tí, ktorých súdite. Pravidlá nemôžu priniesť slobodu, majú len moc obviňovať. (155)

Náboženstvo musí uplatňovať zákon, aby získalo moc a kontrolu nad ľuďmi, ktorých potrebuje, ak chce prežiť. (156)

Povinnosti a očakávania sú základom viny, hanby a odsúdenia. Vieš dobre, aké je nežiť podľa niečích očakávaní.

Nikdy som v súvislosti s tebou, ani s nikým iným nemala nijaké očakávania. Podstatou očakávania je, že niekto nepozná budúcnosť alebo výsledok a usiluje sa ovládať správanie, aby dosiahol požadovaný zámer. Ľudia sa vo veľkej miere usilujú ovládať správanie prostredníctvom očakávaní. Ja vás poznám a všetko o vás viem. Prečo by som očakávala niečo iné, ako už viem? To by bolo bláznovstvo. A okrem toho, keďže nemám očakávania, nikdy na nesklamete. (157)

V našom vzťahu prechovávam stálu nádej, a dávam ti schopnosť reagovať na všetky situácie a okolnosti, v ktorých sa ocitneš. Miera, v ktorej sa uchyľujete k očakávaniam a povinnostiam, je mierou, do akej ma nepoznáte alebo mi nedôverujete.... a do akej miery budete žiť v strachu. (158)

Každý vzťah medzi dvomi ľuďmi je absolútne jedinečný. Preto nemôžeš ľúbiť dvoch ľudí rovnakým spôsobom. Každého človeka máš rád inak, lebo je tým, kým je, a vyvoláva v tebe jedinečnú odpoveď. A čím viac toho druhého poznáš, tým bohatšie sú farby toho vzťahu. (163)

Odpustenie nie je to isté, čo zabudnutie. Ide o to, že pustíš zo zovretia krk toho druhého človeka.

Vďaka Ježišovi teraz nejestvuje zákon, ktorý by požadoval, aby som vám pripomínal vaše hriechy.

Odpustenie nevytvára vzťah. Skrze Ježiša som všetkým ľuďom odpustil ich viny voči mne, no len niektorí z nich si zvolili vzťah. Odpustenie má neuveriteľnú moc, o ktorú sa delíte s nami, moc, ktorú dáva Ježiš všetkým, v ktorých prebýva, takže sa môže rozrastať zmierenie. Keď Ježiš odpustil tým, čo ho pribili na kríž, už neboli jeho ani mojimi dlžníkmi. Vo vzťahu s týmito mužmi im nikdy nepripomeniem, čo urobili, nezahanbím ich, ani neprivediem do rozpakov.

Odpustenie v prvom rade pomôže tebe, čo odpúšťaš, uvoľniť zo seba niečo, čo ťa požiera zaživa, čo ničí tvoju radosť a schopnosť ľúbiť naplno a otvorene. A keď to urobíš, zbavíš ho (toho druhého) bremena, ktoré so sebou nosí, či už o ňom vie, alebo nevie, priznáva to, alebo nepriznáva. Keď sa rozhodneš odpustiť inému, ľúbiš ho tak ako treba. (172)

Keď niekomu odpustíš, prestaneš ho odsudzovať, no bez ozajstnej zmeny nemôže vzniknúť vzťah.

Odpustenie  nevyžaduje, aby sme predstierali, že to, čo (ten druhý) urobil, sa vôbec nestalo.

Odpustenie vôbec nevyžaduje, aby si dôveroval tomu, komu si odpustil. No ak sa napokon prizná a bude sa kajať, objavíš vo svojom srdci zázrak, ktorý ti umožní, aby si začal medzi vami budovať most zmierenia. A niekedy ťa táto cesta môže napokon priviesť k zázraku naplno obnovenej dôvery.

Odpustenie nič neospravedlňuje. Ten človek nebude v nijakom prípade voľný. A nie je tvojou povinnosťou učiniť spravodlivosti zadosť. O to sa postarám ja. (173)

Len to povedz nahlas. To, čo vyhlásia moje deti, má svoju moc.

Je v poriadku, ak sa ešte vždy (aj po odpustení) hnevám?

Samozrejme! To, čo urobil, bolo hrozné. Mnohým spôsobil neuveriteľnú bolesť. Bolo to zlé a hnev je správnou reakciou na zlé skutky. No nedovoľ, aby ti hnev, bolesť a pocit straty zabránili odpustiť mu a uvoľniť jeho hrdlo zo zovretia tvojich rúk. (174)

Taťjana Tichoplavová, Viktor Tichoplavov:

                                                                    Fyzika viery

 (Eugenika, 2004)

„Keď nad sviecou vyriekate modlitbu,
Vyvolávajú zvukové vibrácie chvenie plazmy.
Tie ju premieňajú na torzné vlny,
Ktoré stúpajú hore k Bohu.“

     Publikácia prístupnou formou prezentuje najvýraznejšie úspechy posledných rokov v oblasti teoretickej a praktickej fyziky, ktoré začínajú s odhalením piateho základného vzťahu – informačnej súvzťažnosti, fyzikálneho vákua a polí torzie. Tieto významné vedecké objavy umožnili vedcom pochopiť základ jemnohmotného sveta, objasniť podstatu vedomia, myslenia či duše a uznať existenciu absolútna. (7)
     Autori vysvetľujú vedecky podložené a objasnené fakty, ktoré dokazujú existenciu jemnohmotného sveta, duše, ducha, fyzikálne podstaty vedomia a myslenia i jemnohmotných tiel človeka.
     Náboženským dogmám veriť môžete, ale aj nemusíte. Pokiaľ ale niečo prehlasuje veda, ktorá sa opiera o teoretický a praktický výskum i nezvratné fakty, stojí zato prehodnotiť svoje životné názory a zmeniť rebríček hodnôt. (9)
     Veda potvrdila existenciu jemnohmotného sveta, psychickej energie či jemnohmotných tiel človeka.
     To všetko umožnili nové vedecké koncepcie fyzikálneho vákua a polí torzie.
     Ohromujúca predstavivosť a šokujúce fakty na strane jednej a nové vedecké objavy na strane druhej čím ďalej tým viac svedčia o nutnosti spojenia medzi vedou a náboženstvom. (13)

Veda bez náboženstva je neplnohodnotná a náboženstvo bez vedy je slepé.

                                                                                                                      Albert Einstein (16)

     Zásadná príčina, ktorá priviedla ľudstvo na pokraj globálnej ekologickej katastrofy, je absencia duchovna v našej civilizácii. Je nevyhnutné, aby sa cieľom každého z nás i celej spoločnosti stala premena a duchovný rozvoj. To všetko sa musí uskutočniť v mene prechodu ľudstva na nový stupeň evolúcie, ktorý bude znamenať vývoj jedinca rozumného na človeka duchovného. (17)
     Jedinou záchranou populácie pred zneužitím výsledkov výskumov je mravnosť každého z nás. (22)
Náboženstvo a veda nestoja proti sebe. Predstavujú rôzne formy poznania, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Ako vieme z dejín, náboženstvo nikdy celkom nevyhralo spor s vedou a obviňovalo ju z bludárstva a kacírstva. Ani veda však nezvíťazila, keď považovala stúpencov náboženstva za tmárskych zblúdilcov, a niekedy dokonca za šarlatánov. (25)

„Je zrejmé, že jednoduché a triviálne východisko z mravnej a ekologickej krízy neexistuje. Potrebujeme novú vedeckú paradigmu, ktorá odstráni protiklad ideálov duchovna a materializmu, čím umožní spojenie vedy a náboženstva.“ 
     V. N. Volčev, prezident Medzinárodného spoločenskovedného výboru a riaditeľ laboratória bioinformatiky, profesor moskovskej štátnej univerzity, doktor technických vied (31)
     Na konci dvadsiateho storočia v Rusku vzniklo nové ponímanie vytvorené na základe teórie fyzikálneho vákua. Ruským vedcom sa podarilo zavŕšiť vedecký program nazvaný Zjednotená teória pola, výsledky ktorého viedli v konečnom dôsledku k vytvoreniu rovníc fyzikálneho vákua.  Výskumníci našli presné riešenia danej sústavy rovníc. Tieto rovnice nepopisujú iba elektromagnetické, gravitačné a jadrové (silné a slabé) pole, ale naviac i nové pole torzie (torzné pole) alebo pole deformácie krútením, ktoré je nositeľom informácií v jemnohmotnom svete. Nový objav spojuje všetky doteraz známe interakcie. Naviac bolo objavené piate vzájomné pôsobenie – informačná súvzťažnosť.

„Vďaka novému ponímaniu môžeme podstatu prírody podstatne lepšie pochopiť, než ako nám to umožňovali priekopnícke predstavy vedcov zo začiatku dvadsiateho storočia, napríklad teória relativity, fyzika atómového jadra, kvantová mechanika a teória elektromagnetizmu dokopy.“
                                                                                   A. J. Akimov, člen Ruskej akadémie prírodných vied (35)

     Najväčší rozruch spôsobila možnosť využiť teóriu fyzikálneho vákua pri popise vedomia a vesmíru ako materiálnych objektov. Keď vedci podstatu vedomia skúmali a použili pritom špeciálne prejavy poľa torzie hmotných predmetov, vyšlo najavo, že samo vedomie predstavuje práve jeden takýto hmotný objekt. „Vedomie a hmota majú na úrovni torzných polí neoddeliteľnú podstatu. Tento vzťah ozrejmuje. Že vedomie slúži na jednej strane ako prostredník, ktorý stmeľuje všetky polia a všetok čisto hmotný svet. Z druhej strany spojuje všetky vrstvy jemnohmotného sveta, teda duší, ducha vyššieho rádu vrátane vyšších majstrov, absolútna i kozmického rozumu.“ - A. J. Akimov člen Ruskej akadémie prírodných vied (36)
      Na začiatku deväťdesiatych rokov objavili ruskí fyzici piatu základnú interakciu, informačnú súvzťažnosť. Bol nájdený nositeľ informácie v jemnohmotnom svete – pole torzie. To všetko je zásluha ruského teoretického fyzika G.I Šipova (v súčasnosti člena Ruskej akadémie prírodných vied), ktorý zdôvodnil poňatie fyzikálneho vákua, a zakončil tým takmer storočný výskum vedený plejádou vedcov svetových mien (Dirac, Clifford, Heisenberg, Penrose a iní). Vyriešil tak problém, nad ktorým si Einstein lámal hlavu posledných 30 rokov svojho života. (38)
Šipov objasnil koncept fyzikálneho vákua a torzných polí, a preto musela teoretická fyzika uznať existenciu vyššieho rozumu, absolútna a Boha.
      Akademik A.J. Akimov píše: „Fyzikálnou podstatou absolútna a vedomia je torzné pole. Zdá sa mi, že sa príroda postarala o to, aby sme mali možnosť naviazať priame spojenie s absolútnom. Z uvedeného vyplýva, že každý človek môže bezprostredne komunikovať s Bohom, pokiaľ ti bude Stvoriteľovi vyhovovať.“
      Pokiaľ uznáme koncepciu fyzikálneho vákua a torzných polí, ľahko sa presvedčíme, že prakticky všetko, čo ľudia označujú za zázrak alebo fenomén, môžeme celkom presne objasniť a pomôžu nám pri tom platné fyzikálne zákony. Keď prijmeme torznú podstatu vedomia, môžeme tým vyriešiť večnú filozofickú otázku, čo bolo skôr, či hmota, alebo vedomie. Ak je hlavným znakom vedomia materiálne pole torzie, potom nemožno vedomie a hmotu oddeľovať. Otázka „prvenstva“ tým vlastne stráca zmysel.
      Ruskí vedci zároveň dokončili sériu unikátnych heliometrických pokusov, ktorými vyplnili poslednú vôľu Vladimíra Ivanoviča Vernadského. Na základe pokusov dokázali, že Zem je nielen nositeľkou života, ale zároveň živým organizmom. (39) Naša planéta predstavuje maximálne nasýtený a vysoko organizovaný energetický systém, ktorý v kozmickej hierarchii zaujíma oveľa vyššiu pozíciu než človek. (40)
      Koncom roka 1993 bola vydaná základná monografia Gennadija Ivanoviča Šipova nazvaná Teória fyzikálneho vákua. (41)
      „Vedci presvedčivo dokazujú, že existencia človeka za hranicou smrti je spojená s pokračovaním jeho pozemského života a osudu.“ Výskumná metóda, ktorú navrhol a experimentálne overil  Konštantín Korotkov, umožňuje získavať dôveryhodné údaje o sledovanom objekte. (42)
Teoretická fyzika nakoniec našla odpoveď na otázku, čo to je vedomie.
      Z fyzikálneho pohľadu je vedomie zvláštna forma (torzná) hmoty poľa. Je dokázané, že pokiaľ sa budeme pohybovať na poli tradičnej vedy, nemôžeme skúmať prostý stav vedomia ako jediný možný, pri ktorom možno logicky a jasne myslieť. Naopak bolo zistené, že v iných stavoch vedomia, hoci sú ešte málo preskúmané, je možné dozvedieť sa a pochopiť to, čo nám obvykle nie je jasné. Dôkazom je i to, že „obyčajný“ stav vedomia je iba jedným z kľúčov k pochopeniu sveta. Skutočnosť mystických stavov vedomia a ich hodnotu uznáva po storočia každé náboženstvo bez výnimky. V dnešnej dobe začína konzervatívna veda preberať „nevedecké“ metódy získavania informácií. (44)
      Teoretická fyzika je chápaná ako elementárna podstata z ktorého vychádza kompletný vedecký pohľad na svet. Práve ona dokázala odpovedať na najdôležitejšiu otázku, či Boh naozaj existuje. Odpoveď znie áno, Boh je! (45)
      Moderná biológia ani genetika z Darvinovej „teórie“  nenechala kameň na kameni. Rozdiel medzi ľudskými a opičími génmi sa ukázal natoľko výrazný, že by človek mohol pochádzať skôr z prasaťa než z gorily. Náhodný vznik života je rovnako nevierohodný ako montáž supermoderného lietadla typu Boeing z predmetov nájdených na smetisku.
      Veda a náboženstvo majú rozdielny predmet skúmania. Náboženstvo zaujíma vzťak človeka k Bohu, zatiaľ čo veda sa zaoberá otázkou zákonitostí sveta, ktorý Boh stvoril. Z toho vyplýva tiež odlišnosť výskumných metód oboch smerov, ktoré však sú niekedy podobné.
      Tým jediným čo môže ľudstvo zachrániť pred zneužitím vedeckotechnického pokroku, je zmysel pre mravnosť. Práve v tejto oblasti sú prírodné vedy bezmocné. Varianty riešení sú nasledujúce: pokrok techniky musí sprevádzať mravný vývoj ľudstva, v opačnom prípade sú šance populácie na prežitie nulové. (49)
Náboženské chápanie sveta ako Božieho diela nie je v rozpore s princípmi vedeckého poznávania zákonitostí tohto sveta. (50)
      Pole je zvláštny stav látky spojujúci predmetné častice do jedného systému. S konečnou rýchlosťou odovzdáva jedna častica informáciu druhej.
Vytvorenie zjednotenej teórie poľa by pomohlo vedecky dokázať najdôležitejšie poznatky ezoteriky. (53)
      Piaty základný vzťah – informačná súvzťažnosť sa prejavil existenciou torzných polí, ktoré sa v jemnohmotnom svete chovajú ako nositelia informácie. Pomocou piatej súvzťažnosti sa podarilo objaviť zjednotenú teóriu poľa, ktorá sa rozvinula do teórie fyzikálneho vákua. Torzná paradigma a koncepcia fyzikálneho vákua umožnili s dostatočnou presnosťou objasniť, že všetky parapsychologické fenomény sú založené na základoch mikrosveta a východiskových súvzťažností. Najnovšie vedecké teórie dokázali, že práve sféra vedomia a myslenia má materiálny základ v podobe jednotného poľa.(54) Ak pochopíme fyziku zjednoteného poľa (fyzikálneho vákua), pochopíme podstatu vedomia, myslenia a kolektívneho rozumu. (55)

Fyzikálne vákuum je univerzálne prostredie, ktoré preniká všetkým priestorom. V dobe Newtona ho nazývali éterom a pridávali mi ďalšie vlastnosti.
                                                                                                                          A.     Akimov

      Newton pochopil, že jeho gravitačné zákony, ktoré pojednávajú o vzájomnom pôsobení telies na diaľku, môžu mať zmysel iba v prípade, že priestor má reálne fyzikálne vlastnosti. (57)
Podľa Newtona Boh a éter je to isté! 
      Zvláštna substancia, ktorá preniká všetkým priestorom a ovláda všetky sily, sa v skutočnosti líši od predstavy éteru známej v Newtonovej dobe. Objavili ju ruskí vedci v dvadsiatom storočí a nazvali ju „fyzikálnym vákuom“. (59)
     V kvantovom svete dochádza pri  stretnutí častíc ku zmene ich vlastností. Prístroje, ktoré častice zaznamenávajú, patria svojou podstatou vždy k predmetom makroskopickým. Prístroj tak vlastne skresľuje to, čo skúma, už len samo pozorovanie teda mení predmet výskumu. Objektívna skutočnosť je závislá na prístroji, čo v konečnom dôsledku znamená, že podlieha vôli pozorovateľa, ktorý sa tak zmenil z diváka na aktívneho účastníka.
     Výsledkom všetkej tejto neurčitosti, pravdepodobnosti a komplementarity bola takzvaná kodaňská interpretácia podstaty kvantovej teórie, v ktorej jej autor Niesl Bohr hovorí: „Skôr sa malo zato, že veda popisuje vesmír. Teraz vieme, že fyzika postihuje iba to, čo my môžeme o vesmíre povedať.“
     Zo všetkých uvedených údajov možno dospieť k záveru, že „kodaňskí stúpenci“ razia myšlienku vesmíru, ktorý je magicky vytváraný ľudskou mysľou. (78)
     Hlavne Einstein trval na tom, že kvantová teória v danej dobe nie je ešte hotová. (79)
     Einstein vystupoval proti princípu neurčitosti a podporoval determinizmus. Odmietal rolu, ktorú kvantová mechanika prisudzuje roli pozorovateľa či vplyvu meracieho prístroja a domnieval sa, že kvantovú teóriu je možné zdokonaliť rozšírením obecného princípu relativity. (80)
     Bellove nerovnosti hovoria, že pokiaľ existuje akýsi objektívny vesmír a pokiaľ sa mu rovnice kvantovej mechaniky štruktúrne podobajú, potom medzi dvomi časticami, ktoré niekedy vstúpili do vzájomného kontaktu, existuje nejaký druh nelokálnej väzby.
     Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že klasickým typom nelokálnej väzby je „magické“ spojenie.  
     Pokiaľ kvantová mechanika funguje v pozorovanom svete, musí tu byť miesto pre nelokálne efekty. Práve to Bell matematicky veľmi presne dokázal.
     Pokusy pomohli skutočne odhaliť radu účinkov, ktoré bolo možné vysvetliť iba vplyvom akejsi „vyššej sily“.(81)
     Príkladom je paradox Einsteina-Podolského-Rozena (EPR-paradox). Keď vedci rozštiepili v silnom magnetickom poli časticu atómu, zistili, že kúsky, ktoré sa rozleteli do všetkých strán, „vedia“ jedna o druhej a medzi kúsočkami rozštiepenej častice je udržované spojenie. Možno to popísať ako prenosné racio, každý úlomok v ktoromkoľvek okamžiku pozná polohu ostatných a vie, čo sa s nimi práve deje.
     Bellove nerovnosti postavili vedcov pred voľbu medzi dvomi „nepríjemnosťami“. Buď sa museli zmieriť so zásadnou neurčitosťou kvantovej mechaniky, alebo pripustiť, že v prírode funguje niečo ako telepatia (Einsteinova nelokalita).

Podstata Bellových nerovností:
     Neexistujú izolované systémy a každá častica vo vesmíre existuje v „okamžitom“ prepojení so všetkými ostatnými časticami. Celý vesmír funguje ako celistvý a jednotný, s to i v prípade, keby jeho jednotlivé časti rozdeľovali obrovské vzdialenosti a keby im chýbali signály, pole, mechanické sila, energia, atď.

     Okamžité spojenie, ktoré Bell popisuje, neprináša žiadne energetické straty.(82)
     Fyzik doktor Evan Harris Walker sa domnieval, že neznámym prvkom, ktorý sa pohybuje vyššou rýchlosťou než svetlo a ktorý spája systém do celku, je „vedomie“.
     V súlade so súčasným vedeckým výskumom je vedomie chápané ako najvyššia forma rozvinutých informácií . Jej nositeľom v jemnohmotnom svete je torzné pole, ktoré je schopné sa okamžite šíriť bez energetických strát. Vzhľadom nato, že v súčasnosti existuje koncepcia fyzikálneho vákua, možno paradox EPR objasniť ako zvláštny druh torzného pôsobenia a teda možno tiež predpokladať i spojitosť torzného pôsobenia a Einsteinovej nelokality. Celkom nedávno boli ešte raz vykonané vierohodné pokusy (Bennett, Zeilinger), ktoré dokazujú oprávnenosť paradoxu EPR a potvrdzujú myšlienku, že vedomie je fyzikálna skutočnosť. (83)
     Anglický fyzik Paul Dirac dospel k šokujúcemu záveru: Tento „oceán“ (fyzikálne vákuum) zapĺňa nekonečné množstvo častíc bez obmedzenia hodnoty zápornej energie. V tomto elektrónovom mori preto nie je nič, čo by sa akokoľvek podobalo dnu.
     Elektróny so zápornou energiou nemôžeme pozorovať, pretože vytvárajú jednoliaty, neviditeľný podklad, na ktorom sa odohrávajú všetky udalosti.
     Aby sme tento stav lepšie pochopili, ukážeme si tona nasledujúcom príklade. Ľudské oko vidí iba to, čo sa vo vzťahu k nemu pohybuje. Obrysy nehybných predmetov sme schopní rozoznať iba vďaka tomu, že sa neustále pohybuje sama zrenica ľudského oka. Veľa živočíchov (napríklad žaba), ktoré takého zrakové ústrojenstvo nemajú, môžu v kľudovom stave pozorovať iba pohybujúce sa predmety.
     Všetci žijeme v Dirakovom mori, nachádzame sa voči nemu v pozícii žaby, ktorá na brehu rybníka stuhla a čaká na neopatrný hmyz. Nehybný obojživelník vidí letiacu muchu. (84) Rybník v bezvetrí, keď jeho hladina nie je sčerená, je však preňho neviditeľný. Rovnako je to aj s nami, elektróny skrátka nevidíme. Funkciu letiaceho hmyzu pre nás plnia častice a kladnou energiou, ktoré sú v porovnaní s elektrónmi menej časté. (85)
     Častice, ktoré existujú príliš krátku dobu nato, aby mohli byť v každom konkrétnom prípade zaznamenané, dostali názov virtuálne.  Líšia sa tým od obyčajných, reálnych častíc. Presný preklad slova virtuálny z latinčiny znamená možný, potenciálny.
     Fyzici nedokážu pozorovať jednotlivú virtuálnu časticu, napriek tomu však vedcom sa každopádne veľmi dobre darí zaznamenávať celkový účinok virtuálnych častíc na tie obyčajné. (87)
     Každá elementárna častica sa pohybuje v sprievode celej skupiny virtuálnych častíc. Rutherfordov model atómu, ktorý tak silne pripomína  Slnečnú sústavu, musel byť vymenený za iný model, v ktorom už okolo jadra nelieta žiadna tvrdá gulička. Po obežnej dráhe sa pohybuje rozmazaný oblak , v ktorom častice jadra držia spolu vďaka výmene iných častíc.
     V deväťdesiatych rokoch vedci pochopili, aké pole musí pôsobiť na fyzikálne vákuum, aby dosiahli vznik reálnych častíc. V tom čase totiž bola objavená piata základná interakcia, informačná súvzťažnosť. (88) Jedná sa o pole torzie, ktoré funguje ako nositeľ informácie v jemnohmotnom svete a šíri sa okamžitou rýchlosťou bez energetických strát.

Zhrnutie doterajších poznatkov:
     Kvantová fyzika dokázala, že sa vo vákuu v skrytej forme nachádzajú častice a antičastice. Kvantum svojou energiou vyvoláva pár (elektrón-pozitrón), pozorovateľ ho teda konečne môže vidieť a postavenie takéhoto páru vo svete takpovediac legalizovať.

     Bola to práve kvantová fyzika, ktorá z Einsteinovho priestoru vytvorila fyzikálne vákuum, Naplnila ho materiálnym prostredím, bez toho, že by došlo ku konfliktu s teóriou relativity. Spojenie kvantovej fyziky a teórie relativity mohlo dosiahnuť svoj vrchol iba vytvorením zjednotenej kvantovej teórie polí. Tá musí byť úzko spojená s vlastnosťami fyzikálneho vákua, vo svojich záveroch sa o tieto vlastnosti opierať a súčasne ich vysvetľovať. (89)

 Naše súčasné predstavy o zdroji všetkých častíc a polí sú spojené s fyzikálnym vákuom – základným stavom akéhokoľvek druhu hmoty. Problematiku jednotnej teórie pola  z môjho pohľadu vyriešila teória fyzikálneho vákua.
                                                                                                          G. I. Šipov (90)

     V roku 1922 Elie Joseph Cartan obrátil pozornosť na možnosť spojitosti niektorých fyzikálnych veličín s iným geometrickým pojmom (ako je zakrivenie priestoru), torziou alebo deformáciou skrútením. Vedci jeho myšlienku rozvinuli, až bola vytvorená teória gravitácie s torziou, neskôr v obecnom tvare ako kvantová teória polí s torziou.
     Spin (z anglického „spin“ otáčať sa, točiť sa) je vlastný moment hybnosti elementárnej častice, ktorá má kvantovú podstatu a nie je spojená s jej pohybom ako celkom. (91)
     Ruský vedec (G. I. Šipov) zaviedol novú predstavu o štruktúre času a priestoru. Vieme, že Newtonov priestor je (X, Y, Z) trojrozmerný v súlade s Euklidovskou geometriou. Dimenzia priestoru a času u Einsteina je štvorrozmerná (X, Y, Z, Ct), priestor je zakrivený v súlade s geometriou Reimanna. Dimenzie priestoru a času u Šipova je tiež zvinutá podľa geometrie Reimanna-Cartana. (94)
    Všeobecná teória relativity a teória fyzikálneho vákua spojili problematiku sily a pola zotrvačnosti v tradičnej mechanike a problematiku divergujúcich výpočtov v elektrodynamike. Dali odpoveď taktiež na otázky spojené s úplnosťou kvantovej mechanika a poukázali nato, že všetky tieto problémy majú jeden zdroj, ktorým je nedostatok poznatkov súčasnej fyziky o možno najzákladnejšom fyzikálnom pojme, o poli zotrvačnosti. To funguje ako jednotné pole a spojuje zvnútra všetky typy fyzikálnych polí. Práve toto pole hľadal podľa všetkého najskôr sám Albert Einstein.
     Spoločný nositeľom pola (priamo pola, a nie vzájomných vzťahov) je fyzikálne vákuum alebo hlavné pole (podľa výstižnej terminológie I. L. Gerlovina). Všetky ostatné polia, gravitačné, elektromagnetické a pole torzie (spinové), sú jeho rôznymi fázami. (96)

Teória fyzikálneho vákua nesie celú radu teoretických i praktických dôsledkov:
- zostavenie Einsteinovej zjednotenej teórie polí ako teórie fyzikálneho vákua
- možnosť zámeny všetkých základných rovníc súčasnej fyziky rovnicami fyzikálneho vákua
- zostavenie determinovanej kvantovej teórie, ktorá spĺňa Einsteinove požiadavky
- objavenie nových druhov vzájomného pôsobenia, ktoré vychádzajú z presného riešenia rovníc fyzikálneho vákua
- teoretický popis interakcií torzie
- principiálna možnosť vytvorenia pohonu nového typu, ktorý využíva pole a silu zotrvačnosti
- vytvorenie vysielačov a prijímačov monopolného elektronického žiarenia
- vytvorenie prístrojov, ktoré používajú nové typy vzájomného pôsobenia (napríklad torzné interakcie) a veľa iných.

Jedná sa o hmotné prostredie, ktoré prenáša interakcie a generuje elementárne častice. (97)

Termínom fyzikálne vákuum dnes označujeme to, čo zostane v priestore, keď odstránime všetok vzduch a všetky elementárne častice až do tej poslednej. Nezostane tam však žiadne prázdno, nakoľko zvláštna hmota – prapôvodca všetkého vesmíru. Táto látka umožňuje vznik elementárnych častíc, z ktorých sa následne tvoria atómy a molekuly.
                                                                                                                      A. J. Akimov

     Pojem vákuum zahŕňa všeprenikajúce prostredie, ktoré sa nachádza medzi časticami. Zaberá všetok priestor medzi nimi, a dá sa teda charakterizovať ako druh hmoty bez častíc, ktorej hustota sa mení v závislosti na silách pôsobiacich na vákuum. (98)
     Skúsme si fyzikálne vákuum predstaviť ako hmotné prostredie, ktoré sa skladá z častíc tvoriacich páry a antičastíc (Dirakove elektronovo-pozitronové páry).
     Sústava páru častica-antičastica bude neutrálna, pokiaľ sa spoja ich protikladné náboje, obe časti však musia mať opačne orientovaný spin. V dôsledku neutrality nábojov a opačnej spinovej orientácie nebude mať takáto sústava ani magnetický moment.
     Sústava častíc a antičastíc, ktorá má vyššie uvedené vlastnosti, sa nazýva fiton. Hustý obal sústavy tvorí prostredie, ktoré sa nazýva fyzikálne vákuum. (99)
     Podľa Johna Wheelera tvorí Planckova hustota energie fyzikálneho vákua 10⁹⁵ gramov na cm³ kým hustota energie jadrovej látky sa rovná 10¹⁴ gramov n cm³. Sú známe aj iné hodnoty energie vákuových fluktuácií, ale všetky sú podstatne vyššie ako Wheelorove výsledky. (102)

 Zhrnutie záverov:
- energia vákuových fluktuácií je v porovnaní sa akýmkoľvek iným druhom energie výrazne väčší
- torzné excitácie umožňujú uvoľnenie energie vákuových fluktuácií.

     Ruskí vedci sa domnievajú, že vo fyzikálnom vákuu je skrytá nevyužitá hmota a energia, ktorá tvorí takmer polovicu dosial známych síl v celom vesmíre. (103)

Viem, že Boh existuje. Vidím ho za svojimi rovnicami. Existencia jemnohmotných svetov je realitou, do ktorej sa norím pri vedeckom výskume.
                                                                                                     Gennadij Ivanovič Šipov           

    Jedným z najprekvapivejších výsledkov G. I. Šipova je to, že presné riešenia rovníc fyzikálneho vákua umožnila vyčleniť a matematicky popísať sedem rovín reality sveta.
    Šipov desaťrozmerný model vesmíru veľmi presne zapadá do ezoterických poznatkov, naviac vysvetľuje údaje skryté v Biblii a všetky parapsychologické fenomény. (103)

    Celý tento systém sa skvele hodí do jednotného vedecko-teistického obrazu sveta, ktorého podstatu tvoria nasledujúce tézy:
1. Objektívne existujúci svet nie je založený iba na empirickej materiálne skutočnosti hmotného sveta, ktorý
     vnímame zmyslovými orgánmi.
2. Existuje iná realita, ktorá má odlišnú formu existencie a nachádza sa mimo oblasť materiálneho sveta. Nazýva
     sa svet vyššej reality. 
3.  Fyzický svet, v ktorom žijeme, predstavuje druhotný svet. Ten je odvodeným „tieňom“ vyššej reality.
4.  Svet vyššej reality je nekonečný, večný a nemenný. Neexistujú v ňom kategórie priestoru, času, pohybu,
     evolúcie, narodenia ani smrti.
5.  Univerzum je celok, ktorý v sebe zahŕňa svet vyššej reality a hmotný svet. Tento vesmír predstavuje otvorenú
     sústavu.
6.  Základom univerza je určitý všeobsažný prvopočiatok, ktorý sa nachádza mimo nej. Ide o transcendentálneho,
     nepostrehnuteľného a nadosobného Boha (Absolútno), ktorý presahuje všetok rozum. Prístup k tejto kategórii
     umožňuje iba mystika. (104)

     Sedem rovín reality sveta bolo dokázaných, objasnených a matematicky presne popísaných a výsledky sú totožné s poznatkami ezoteriky.  Jedná sa o absolútne „nič“ (Božská monáda), prvotné pole zvinutia (pole vesmírneho vedomia), fyzikálne vákuum (éter), plazmu (oheň), plyn (vzduch), tekutinu (voda) a pevnú látku (Zem). (105)
     Naše telo sa v mikroskopickej rovine skladá u množstva miniatúrnych gyroskopov, ktoré vyzerajú ako detská hračka – tzv. vlk. Tieto gyroskopy sú tvorené elementárnymi časticami, ktoré svojou rotáciou spôsobujú vznik torzných polí. Naše vedomie je v konečnom dôsledku tiež systémov spinových kmitov častíc, z ktorých sa skladá ľudský mozog. Naša planéta, ktorá sa otáča okolo Slnka a okolo vlastnej osi, je tiež generátorom torzných polí. To isté môžeme povedať aj o rotujúcej Slnečnej sústave a rovnako aj o otáčajúcom sa vesmíre. Platí to dokonca aj pre samotný priestor, ktorý je tiež zvinutý. Všetky uvedené prvky vytvárajú torzné polia. Tieto polia nespočetných elementárnych častíc, atómov, bytostí a hviezd sa stretávajú vo vesmíre. Zdá sa, že ani my, ani naše mikroskopické víry nie sme izolovanými sústavami myšlienok a obrazov, ktoré raz navždy zmiznú. Zrejme sme skutočnými účastníkmi interakcií vesmíru. Každý mozog tak tvorí bunku, jeden neutrón kolosálneho svetového rozumu. (109)

Schopnosť rezonovať vlastným torzným polom s torzným polom vesmíru je veľmi vzácna a práve z nej pramení osvietenie géniov i schopnosti senzibilov. Môžeme sem zaradiť aj príčiny mnohých zázrakov a nadprirodzených javov.

     S fyzikálnym vákuom tesne súvisí teleportácia predmetov. Pri teleportácii dochádza okrem iného k preniknutiu do vákua. (110) Nemožno vylúčiť, že telekinéziu (pohyb predmetov rôznej podstaty pomocou psychofyzického pôsobenia síl) môžeme objasniť zvláštnou schopnosťou jedinca, ktorý dokáže excitovať fyzikálne vákuum okolo predmetu tak, že vznikajú inerčné sily pola, ktoré uvedú predmet do pohybu.
     Vhodnou ilustráciou týchto parapsychologických fenoménov sú skúsenosti nevšedných osobností ako Šrí Satja Sai Baba a Uri Geller. Sai Baba vládne takou silou myšlienky, že dokáže ovplyvňovať vedomie voľných častíc a podnecovať ich k zlučovaniu, až stvorí hmotu. Elektróny a protóny dokáže nasycovať energiou, aby sa určitým spôsobom zlučovali a vytvárali rôzne prvky.
     Výsledkom myšlienkového úsilia Sai Babu sú najrôznejšie zhmotnené telesá a predmety – soľ, kamene, medailóny, náušnice, atď., ale tiež ovocie, bonbóny a olej. Všetky uvedené predmety potom ich tvorca rozdá prítomným divákom. Jeho neobyčajný dar je známy už takmer päťdesiat rokov, vedcom sa ich nepodarilo zdokumentovať a preukázať. 
     Šokujúce výsledky telekinézie predvádza Uri Geller. Silou myšlienky dokáže deformovať kovové predmety a mazať magnetické záznamy, núti predmety zmiznúť a znova sa objavovať. (111)
     Šipov dokázal, že všetko začína u torzného pola. Z neho sa skladá vákuum, z ktorého vznikajú elementárne častice. Z tých sa skladajú atómy, ktoré sa zlučujú do molekúl a vytvárajú všetky skupenstvá.
     Vďaka práci mnohých ruských výskumníkov bolo zhromaždených veľké množstvo fotografií (okolo tristo). Ktoré demonštrujú možnosť fotovizualizácie pola torzie, a to s výrazným a zreteľným záznamom obrazu. (113)
     Ak umiestnime do lineárne rozvrstvenej štruktúry fyzikálneho vákua nejaké krivočiare teleso, potom vákuum zareaguje tým, že vytvorí okolo telesa určitú spinovú štruktúru, ktorá sa prejaví ako torzné pole. Napríklad keď človek hovorí, vytvára rôznorodé prúdy zhusteného vzduchu. V podstate všade tam, kde sa objaví zvuková vlna, vznikne aj pole torzie. Inými slovami, akákoľvek stavba, ktorá bola na Zemi kedy postavená, akákoľvek čiara nakreslená na papier, napísané slovo, alebo dokonca samotné písmeno, vrátane kníh, porušuje jednoliatosť priestoru fyzikálneho vákua. To reaguje vytvorením pole torzie (efekt tvaru). Napríklad pyramídy boli vôbec prvé torzné generátory, ktoré využívali pôsobenie formy. Patrili sem nielen kultové stavby Egypta a iných krajín, ale tiež veže a kupole chrámov. (114)
    Rýchlosť šírenia torzných vĺn je minimálne 10⁹C, pričom C je rýchlosť svetla vo vákuu, ktorá je 300.000 km za sekundu. Prakticky to teda znamená možnosť okamžitého presunu z jedného miesta vo vesmíre na druhé. (115)

Ilustračný príklad suprasveteľnej rýchlosti:

    Predstavme si, že máme nesmierne dlhú tyč, ktorej jeden koniec sa dotýka Zeme a druhý sa opiera o hviezdu Alfa Centauri. Dajme tomu, že je táto tyč absolútne pevná a nie je vôbec pružná. To znamená že keď uderíme na koniec tyče, ktorý je na Zemi, spôsobí tento úder vďaka absolútnej pevnosti okamžité posunutie aj na druhom konci, na hviezde Alfa Centauri. Oba konce sa posunú súčasne.
    Torzné pole prechádza akýmkoľvek typom prostredia, bez toho, aby vznikali energetické straty. Vysoká priestupnosť torzných vĺn sa vysvetľuje tým, že kvantá pole torzie (tordiony) sú nízkoenergetickými reliktnými časticami neutrino. (116)
     Nulové energetické straty pri šírení torzných vĺn umožňujú prei malom prenosovom výkone vytvorenie podmorskéhoh a podpovrchového spojenia.
     Pravotočivé torzné pole zlepšuje celkovú náladu ľudí, zatiaľ čo opačné tento stav zhoršuje. Za nechvalne známymi geopatogénnymi zónami sa tiež skrýva torzné žiarenie.
    Torzné polia majú pamäť, akýkoľvek ich zdroj spôsobuje polarizáciu vákua. Fyzikálne vákuum sa pritom dostatočne stabilizuje a po odstránení zdroja zachováva pole torzie veľmi dlho zmenenú spinovú štruktúru. Ľudovo sa tejto pre bežné ľudské oko neviditeľnej spinovej štruktúre hovorí fantóm. Keďže všetky telesá v živej prírode majú vlastné torzie, vytvárajú tieto fantómy ako ľudia, tak aj predmety. Na otázku existencie neviditeľného sveta môžeme podľa tohto výkladu odpovedať jednoznačne. Áno, neviditeľný svet je skutočne realita, rovnako tak, ako je reálne materiálne magnetické pole. (117)
     Torzné pole je základom informačného pola vesmíru.
     Každý jedinec môže bezprostredne prijímať a pretvárať pole torzie, torznú podstatu má aj myšlienka. Myšlienky predstavujú útvar pola s vlastnou organizáciou. Sú to zhluky v poli torzie, ktoré sa sami udržujú. My ich potom vnímame ako obrazy a idey.
     Polia torzie sú časovo neohraničené.
     Polia torzie tvoria základ sveta. (118)
    Takmer všetky spomínané vlastnosti torzných polí boli priamo alebo nepriamo potvrdené experimentálnou cestou. (119)
     V priebehu posledných pätnástich rokov sa v Rusku podarilo rozpracovať (samozrejme okrem vojenského výskumu) rozpracovať celý komplex prelomových technológií vytvorených na nových fyzikálnych princípoch torzných technológií , ktoré sa týkajú všetkých odvetví národného hospodárstva i sociálnej sféry. Ďalšie využitie našli torzné technológie v energetike, preprave, komunikácii a vo výrobe stavebných materiálov. Svoje miesto majú aj v geológii a geofyzike, v chemickej výrobe, ekológii, vo využití jadrového odpadu a rekultivácie území zamorených rádioaktívnymi látkami, ale i v poľnohospodárstva a medicíne. (120)
     Úspešne boli dovŕšené tiež pokusy informačného transferu pomocou generátora torzného pola.
     V súčasnosti spejú ku koncu snahy o vytvorenie priemyselných torzných prijímačov a vysielačov dát, do budúcnosti sa počíta s okamžitým spojením na ľubovoľnú vzdialenosť pri zanedbateľných stratách energie. (121)

                                            Informácie nie je ani energia, ani hmota, ale skrátka informácia. 
                                                                                                                                 Norbert Wiener, Kybernetika

Informácia je vedecká kategória. Chápeme ju ako prvotný pojem, ktorý spoločne s pojmami hmota a energia nepodlieha definícii. Má zvláštne vlastnosti. Konzumenti ju totiž nespotrebovávajú, ba dochádza k celkom opačnému javu, informácie sa „množia“.
                                                                                                                      E. V. Jevreinov (126)

     Informácia predstavuje základnú vlastnosť predmetov, javov i procesov. Spočíva v schopnosti vnímať vnútorný stav a vplyv okolitého prostredia, získané údaje ďalej spracovávať a výsledky odovzdávať ďalším predmetom, javom čo procesom. (127)
Všetok priestor ktorý nás obklopuje, predstavuje informačné pole.

Informačné pole vesmíru má veľa vrstiev a v svojej štruktúre pripomína ruskú matriošku, každá vrstva je pritom hierarchicky prepojená s vyššími rovinami až do absolútna. Pole tak vytvára informačnú databanku a naviac reguluje počiatok osudu jedincov i celého ľudstva.
                                                                                                                      M. A. Makarov(128)

Svet je obrovský hologram a každý jeho bod má kompletné informácie o svete ako celku. Základ sveta tvorí vedomie, jeho nositeľom je torzné pole. Slová a myšlienky sú torzné spiny, ktoré predstavujú javy reality.
Dospeli sme k objektívnemu záveru, že základom sveta je vedomie ako jednotný provopočiatok sveta. V poli vedomia vzniká všetko, naše vlastné vedomie tvorí jeho súčasť.

A. V. Moskovskij (130)

     Ak prijmeme myšlienku že vesmír je vlastne počítač gigantických rozmerov, energetický informačný paket (zhluk) predstavujúci našu dušu po smrti zaplní určitú bunku jeho pamäti. To, na ktorú úroveň jemnohmotného sveta sa naša duša dostane, bude závisieť na kvalite „záznamu prežitého života“ vznikajúceho v okamžiku smrti. (131) Práve túto skutočnosť uvádzali všetci, ktorí prežili stav klinickej smrti alebo prežili extrémne situácie. (132)

    Buddhizmus tvrdí, že všetko v konečnom dôsledku vytvára vedomie. Jeho roviny sú rôzne a tá najjemnejšia z nich je večná.
                                                                                                                      dalajláma

     Ak sa pozrieme na podstatu vedomia prostredníctvom špeciálnych prejavov pola torzie, ktorými sú hmotné objekty, jednoznačne vidíme, že vedomie tvorí zvláštnu formu torznej látky. 
     Vedomie a hmota sa javí na úrovni torzných polí ako jediný neoddeliteľný celok. (133)
     Naše myšlienky a emócie sú torzióny, hmota myšlienok a emócií je súčasťou torzných polí. Myšlienka môže ovplyvniť seba samú, čo znamená že tvorí štruktúru s vlastným spôsobom chovania a dokáže samostatne existovať. (138)
     Myšlienky v mozgu sa síce veľmi rýchlo formulujú, ale i napriek tomu ich zozačiatku len ťažko vyjadrujeme. Naproti tomu naše rečové ústrojenstvo funguje veľmi pomaly. Pokiaľ začneme „kontrolovať“ vlastné výroky, časom si nakoniec osvojíme umenie ovládať svoje vlastné myšlienky. Budeme totiž pozorne načúvať svojmu vnútornému hlasu a vopred si rozmyslíme, čo mienime vysloviť nahlas. Naučíme sa hovoriť za všetkých okolností pozitívne. Slová vypustené z úst majú nesmiernu silu, hoci mnohí z nás ich dôležitosť dostatočne nechápu alebo podceňujú.
     Každé slovo, dokonca každá hláska, ktorú vydáme, každá myšlienka, ktorú  vyžarujeme, pretvára fyzikálne vákuum okolo nás a vytvára torzné pole. Môžu byť vpravo- alebo ľavotočivé v závislosti na kvalite myšlienky alebo slova. Ich vplyv na druhého človeka, a dokonca i na nás samých môže byť buď kladný, alebo záporný.
     Prečo teda žijeme v tak neutešených podmienkach? Kreslíme si totiž vlastnú budúcnosť torziónmi hrôzy, nervozity, nenávisti a zloby, monštrá z televíznej obrazovky, takže čoskoro vstúpia i do nášho života. (139)
     Musíme zo svojho vedomia vyhnať myšlienky o neúspechoch a sústrediť všetku snahu iba na dosiahnutie úspechu vo všetkých oblastiach. Musíme za všetkých okolností odmietnuť rolu smoliara a nuly. Pojem úspech vyvolá v našom vedomí kvalitatívny posun, to sa musí odraziť i na našej práci.
     Vedomie však dokáže oveľa viac: vytvára myšlienkové útvary, akési stabilné modely pola, ktoré sú nositeľmi určitých informácií.
     Nielenže vedomie dokáže myšlienkové útvary vytvárať, ale tiež ich na vlastné želanie vie z virtuálnych častíc zhmotňovať. Z toho vyplýva, že samotná ľudská myšlienka predstavuje univerzálnu energickú substanciu pola, môže sa transformovať do ľubovoľných druhov hmoty a reagovať a virtuálnymi časticami fyzikálneho vákua. (A. P. Dubov)
     Ukážkou toho je napríklad materializácia predmetov z „ničoho“ Satja Sai Babom. (140)
     Teória torzných polí ukázala, že na základe účinkov spinov možno problematiku vedomia a myslenia vysvetliť, čiže ich vedci môžu zaradiť medzi normálne fyzikálne objekty a tiež do celkového obrazu vedeckých predstáv o svete.(142)
     Každý človek môže byť skúmaný ako pôvodca (generátor) výrazne osobitného pola torzie. To vyvoláva spinovú polarizáciu v okolí ohraničeného polomeru, nesie informácie o danom jedincovi a svoju kópiu zanecháva na odeve i vo fyzikálnom vákuu.
     Moderná veda zistila, že celkové pole torzie každého človeka má pravotočivú orientáciu a iba jedna osoba z niekoľko miliónov obyvateľov môže mať torzné pole ľavotočivé.  Každý z nás dokáže ovplyvniť svoje vlastné pole torzie. (143)
     Vedecký výskum ukázal, že pravotočivé polia torzie majú na človeka kladný vplyv, pokiaľ nepresahujú určitú mieru citlivosti. Účinok ľavých polí torzie pôsobí pozitívne iba v homeopatických dávkach. (145)
      Rýchlosť šírenia pola torzie je miliárd krát vyššia ako rýchlosť svetla.
     V jemnohmotnom svete pôsobia vedľa seba dve sily. Jedny vedú k zvinutiu polí torzie, druhé ich rozkladajú, uvoľňujú. Sily podporujúce stáčanie pola podporujú zachovávanie informácií a sú kladné. Naopak, sily s opačným účinkom majú negatívne a škodlivé účinky, pretože informácie zmazávajú. (148)
     Jedine dobré veci, myšlienky, slová a skutky napomáhajú zvinovať pole torzie v správnom smere. Keď konáme ušľachtilé činy, stávajú sa tieto polia vysokofrekvenčnými. Rovnako aj prejavy súcitu, milosrdenstva a veľkorysosti dávajú informáciám výrazne väčší objem. Podobné účinky vyvolávajú tak isto vyrieknuté slová modlitieb a úprimnej lásky. (149)

      Ozajstná modlitba znie hlasom duše, ktorá je pripravená k rozhovoru s Bohom.
     Obzvlášť krásna je modlitba Optínskych starcov. Odriekavanie nasledujúcich riadkov má na pole torzie mimoriadne silný účinok.
Pane, daj mi duševný pokoj, aby som prijal všetko, čo mi začínajúci deň prinesie.
Dovoľ mi, aby som sa úplne oddal Tvojej svätej vôli. Pouč ma a podporuj v každej hodine tohto dňa. Nech sa v priebehu dňa dozviem akúkoľvek novinu, nauč ma, aby som ju prijal s pokojom v duši a pevne presvedčený, že vo všetkom je svätá vôľa Tvoja.
Riaď všetky moje slová a činy, veď moje myšlienky a pocity. Vo všetkých nepredvídateľných situáciách mi nedaj zabudnúť, že všetko si na nás zoslal práve Ty. Nauč ma jednať so všetkými členmi rodiny priamo, múdro a s rozvahou, aby som nikoho neznepokojil ani nezarmútil.
Pane, daj mi silu prekonať únavu začínajúceho dňa a všetky udalosti v jeho priebehu. Veď moju vôľu a nauč ma modliť sa, veriť, dúfať, trpieť, odpúšťať a milovať!
Amen! (150,151)

     Informácie ktoré prichádzajú zvonka k embryu, nútia jeho chromozómy vytvoriť určitý vlnový obraz. Tento „obraz“, resp. hologram, diktuje tvoriacim sa bunkám, kedy majú vyrásť nohy, ruky, hlava. Hmota tak vypĺňa tú vlnovú podobu rovnakým spôsobom, ako sa forma zlievača plní roztaveným kovom. (152)
     Vedci sa domnievajú, že prenášanie modlitieb nad sviečkou spôsobuje že zvukové vibrácie vyvolajú chvenie plazmy. Prevádzajú ich na torzné vlny., ktoré stúpajú hore až k Bohu. Modlitby majú tiež opačný účinok, pretože na človeka sa znáša Božia dobrota, ktorá lieči dušu i telo. (154)
     Fyzické telo človeka predstavuje fenomén materiálneho sveta. Ľudská psychika (prevtelená duša) zosobňuje zákonitosti jemnohmotného sveta. Existuje ale transcendentálny kozmický princíp, ktorý ich spája (alebo rozdeľuje), jedná sa o ducha. (I. P. Volkov) (164)
     Podľa údajov amerických bádateľov zaznamenali extrémne citlivé váhy stratu hmotnosti umierajúcich v momente keď duša opúšťa telo. Zaznamenané hodnoty sa pohybovali v pomerne širokom rozmedzí od dvoch a pol do sedem gramov. Zaujímavým na celom pokuse je fakt, že strata hmotnosti vždy prebiehala v skokoch podobajúcich sa niekoľkým postupným schodkom. Ako sa zdá, duša z tela neodchádza plynule, ale stupňovite. (165)
      Fyzikálna podstata javu, ktorému hovoríme duša, nie je produktom mozgu, ale predstavuje žiarenie, ktoré vydávajú všetky živé bunky ľudského organizmu bez výnimky. (166)
     Princíp entropie, vedeckej koncepcie fyzikálneho vákua a polí torzie a nové praktické i teoretické bádania poskytujú základ, z ktorého vychádza nasledujúca vedecká verzia stvorenia sveta. (171)
     Keď vedci hovoria o tom, že absolútno predstavuje zdroj všetkého života, majú na mysli predovšetkým to, že ľubovoľná častica hmoty vždy obsahuje „kúsoček“ absolútna, ktorým je vysoko rozvinutá tvorivá informácia so schopnosťou sebapoznania a teda vedomia. Niekedy tomuto „kúsočku“ hovoria Božská iskra. Nájdeme ju v každej elementárnej častici, elektromagnetickom kvante i každom atóme vedomia. Dokonca všetko, čo dokážeme aspoň nejako popísať, čo má nejakú vlastnosť, sa tak už líši od nebytia, teda má i svoje vedomie. Existencia myšlienok, plánov, ideí a emócií má svoj pôvod v absolútne, ktoré im dáva život práve v podobe vedomia. Duch je idea s vedomím.
     Vedci sa domnievajú, že ľubovoľný objekt, ktorý vznikne, bude hmotnejší než substancia, z ktorej  bol zrodený. Fyzikálne elementárne častice majú napríklad určitú hmotnosť a pochádzajú z oveľa jemnejšieho elektromagnetického pola, ktoré túto kategóriu nemá (rovina éteru). Myšlienka na mentálnej úrovni rodí emócie, teda objekty ešte hutnejšie od astrálnej roviny. Tie sú príčinou pohybu tej najpevnejšej a najhutnejšej roviny, fyzického tela.
     Podobne sa tiež idey rodia z absolútna v pomerne pevnej, hutnej forme ( v porovnaní s ostatnými rovinami však majú tú najjemnejšiu štruktúru) átmickej roviny. Takto prebieha oddelenie myšlienky od absolútna a jej prechod do sveta ideí, do sveta ducha alebo na átmickú úroveň. Vo svete veľa filozofov tvrdilo, že existuje svet ideí. Dnes sa vedci z Inštitútu teoretickej a aplikovanej fyziky domnievajú, že „svet ideí je akási prvotná realita, pričom je vo vzťahu k hmote stabilnejší. Vytvára svet vyššej reality, predstavuje základ všetkého. Preto sa objavuje najprv takáto rovina reality, a až potom obvyklá hrubá hmota, na ktorú sme zvyknutí.“ (172)
     Akonáhle duch zhromaždí obrovskú energiu (podobne ako laser pred vyslaním „štartovacieho“ impulzu – predchádzajúci odsek v knihe), vytvára na átmickej rovine odpovedajúce idey nazvané átman, ktoré majú vedomie. V prekladu zo sanskritu to znamená ja alebo individuálneho ducha. Z hmoty na tejto rovine sa vytvorí átmické telo človeka alebo jednoducho átma-duch.
     Tým štartovacím lúčom absolútna je teda tvorivá myšlienka, dôsledkom čoho sa v ňom vytvára gigantický informačný vír (je výsledkom zvinutia priestoru), ktorý sa sústreďuje okolo prvotnej tvorivej idey budúceho vzniku nášho fyzického sveta. Akonáhle koncentrácia dosiahla určité hranice, začal sa gigantický vír rozpadať na menšie pravotočivé a ľavotočivé víry. Vznikli tak prvotné polia torzie, ktoré veľmi úspešne popisujú rovnice G. I. Šipova. „Objavujú sa vo všetkých kútoch vesmíru a okamžite ho celý naraz zahltí, neexistuje pre ne pojem šírenia ani rýchlosti. Tak bolo potvrdené informačné pole vesmíru. (173)
      Na átmickej úrovni vznikli idey, ktoré generujú najrôznejšie varianty vlastnej realizácie. To sú však už objekty oveľa hutnejšie než boli myšlienky, predstavujú budhickú rovinu. (174)
      Mozog nemyslí, lebo psychický proces je realizovaný za hranicami tohto orgánu.
     Ľudský mozog predstavuje systém riadenia ľudského fyzického tela a tvorí spojovací kanál medzi fyzickým telom a ľudským vedomím. (179)
     Dnešní vedci pracujúci v oblasti bioenergetiky dokázali, že informácie obsahujú všetky časti fyzického tela, jemnohmotné a duchovné telá človeka a ďalších živých bytostí. Mozog predstavuje ústrojenstvo, ktoré zaisťuje výber potrebných informácií a ich spracovanie do stavu, ktorý môže byť uvedomovaný alebo vnímaný na úrovni podvedomia alebo vedomia. (179)
     Podčiarknuté a sčítané – výsledkom dlhej evolúcie sa na Zemi objavil človek, ktorý predstavuje trojjedinú sústavu telo-duša-duch.
     Ak vychádzame zo štvorrozmerného priestoru, sú rozmery duše zrovnateľné s veľkosťou väčšieho srdca. Z pohľadu vesmíru je všetko celkom inak, jej proporcie sa dajú vyčísliť s pomocou triliónov parsekov.
     Duša má tvar gule. To však platí iba pre ideálne, zdravé duše. Pokiaľ totiž človek zažil priveľa negatívnych situácií, narušil sa mu predovšetkým vlastný obal duše, ktorý sa stenčil a dostal trhliny. Z ideálnej gule sa takáto duša zmenila na roztrhané franforce. (Prof. V. Žukov) (180)
     Ernst Muldašov, známy lekár oftalmvológ zistil, že sa ešte dnes v himalájskych jaskyniach nachádzajú zástupcovia starých civilizácií. Títo Lemurijci a Atlanťania sú v stave somati už po milióny rokov. Jedná sa o „skamenelo nehybný stav fyzického tela, keď sa duch i duša nachádzajú mimo toto telo. Až sa duša do tela vráti, človek opustí tento zvláštny stav a oživne, i keby k tomu malo dôjsť za sto, tisíc alebo milión rokov. (200)
     Mimotelesné cestovanie môžeme označiť ako krátkodobé somati.
     K preniknutiu do jaskyne kde sa títo (zástupcovia starých civilizácií) nachádzajú, je potrebné získať prístup, ktorý poskytnú (alebo neposkytnú)duše tých, ktorí sa v jaskyni nachádzajú. Komunikovať s nimi je možné prostredníctvom meditácie a ducha. (204)
      Už J. Rerichova prehlásila, že do zeme Šambaly môže vstúpiť iba človek s dobrými úmyslami. (205)
     Veda nakoniec uznala existenciu jemnohmotného sveta, vesmírneho vedomia a jemnohmotných tiel človeka. Fyzikálnymi prostriedkami vysvetlila podstatu ľudského vedomia, ktoré predstavuje súčasť vedomia vesmíru, objasnila pojmy duša, duch a psychická energia.
     Jedinečné výsledky, ktoré predpovedali teoretici, boli experimentálne potvrdené. Ich dôkazy získal v priebehu himalájskych výprav profesor E. R. Muldašov. Definitívne odmietajú všetky pochybnosti o nesmrteľnosti ľudskej duše. (218)

 Simcha Jacobovici a Charles Pellegrino:

Hrobka Ježišovej rodiny

(Objav, prieskum a dôkaz, ktoré môžu zmeniť históriu)
Vydavateľstvo Tatran, 2007

História je spoločná halucinácia. Je to mýtus, o ktorom sme sa dohodli, že sme na ňom dohodnutí. Pravda je živý terč: nové dôkazy treba vždy zvážiť a „pravdu“ treba zakaždým inovovať. Historické záznamy treba podrobiť skúmaniu a do úvahy treba vždy brať aj postrehnuteľný kontext tých, čo tieto záznamy vyhotovili. (XII)

                                                                                                                           James Cameron

28.3.1980 o jedenástej hodine predpoludním – náhodné odkrytie hrobky pri terénnych úpravách pomocou buldozérov v okrajovej štvrti na juhu Jeruzalema, smerom k Betlehemu. (3)
        Nálezisko nakoniec zapísali do katalógu pod označením „IAA 80/500-509“ (IAA = Israel Antiquities Authority). (5)
        Prvým profesionálnym archeológom na mieste nálezu bol Eliot Braun, ktorý tam neskôr priviedol Zosefa Gata, inšpektora starožitností, povereného prieskumom hrobky v štvrti Tapliot. Neskôr sa k nim pripojil aj Gatov šéf, jeruzalemský okresný archeológ a študent filozofie Amos Kloner.
       Nemohli urobiť nič viac (pre krátkosť času), iba premiestniť všetky predmety a zmapovať všetky detaily vnútornej štruktúry. (7)
      Vo výklenkoch napočítali desať schránok s kosťami. Prúdy naplavenej červenkastej zeminy „terra rossa“ neprikryli vrchnáky, len ich nechali celé zaborené v bahne. Napriek tomu, že kedysi dávno – ešte pred naplavením zeminy – zrejme nejakí ľudia vnikli do hrobky, schránky s kosťami ostali v ich typickej a predsa rozpornej podobe, s nepoškodenými vrchnákmi a na svojom mieste ako keby vykrádači alebo vandali, ktorí sa tam vlámali, ani nemali záujem čosi ukradnúť alebo zničiť.
        Zosef Gat, ktorý patril k najpokojnejším osobnostiam izraelskej archeológie, skonštatoval: „ Je to hrobka veľkých rozmerov, vytesaná mimoriadne starostlivo a práce objednal niekto, kto mal dostatok finančných prostriedkov. Museli sem pochovávať významných ľudí.“ V kostniciach, ešte stále zaborených do červenej hliny, čakajúc na technológie, ktoré ešte nevynašli, ležali biologické zázraky, o ktorých sa Gatovi, Klonerovi ani Braunovi ani nesnívalo. (9)
         Ešte nikdy predtým sa v takýchto hrobkách nenašli ľudské pozostatky pred predsieňou. V hrobke boli úlomky ľudskej kosti, ale nezostal tam ani náznak, nieto čriepky z pohárov alebo čiaš, ktoré zvyčajne zanechávali členovia rodiny v predsieni hrobky. Vyzeralo to, akoby ktosi, kto navŕšil ľudské ostatky pred vchod do komory, odniesol stadiaľ poháre a čaše. Ale prečo? Ako suveníry? Alebo preto, že ktosi veľmi potreboval práve čaše a poháre – lebo odrazu nadobudli nečakaný význam alebo hodnotu? (13) Poháre a čaše, ktoré použili počas karu, pri ktorom sa jedlo a pilo na pamiatku zosnulého, a ktoré zostávali pred vchodom do hrobky, sa nikdy nesmeli použiť na iný účel, pretože sa ocitli v bezprostrednej blízkosti pozostatkov mŕtveho človeka. Prvé, čo Yosef Gat ukázal Šimonovi, boli tri presne označené miesta v spojovacích chodbách, na ktorých našiel lebky.
        „Musíte ich okamžite zakresliť. Našiel som ich tu - tu a tu. Presne. Boli celkom na spodku, jedna za druhou. Ja si myslím, že tie lebky sú dôležité. (14)
        Gatove výkopy neodhalili nijaké panvové, ani stehenné kosti a ani iné zvyšky patriace k lebkám. Rozmiestnenie lebiek na dlážke vytváralo sotva spochybniteľný dojem slávnosti. Tvorili akýsi rovnoramenný trojuholník, ktorého základňa smerovala k jeruzalemskej Chrámovej hore.
         Gat sa sám seba pýtal: urobili to židia z prvého storočia?
        Neurobili, usúdil. Také čosi by sa za života staviteľov tejto hrobky nemohlo udiať. Ale ak to bolo náboženské usporiadanie ľudských pozostatkov, aká to bila slávnosť?
         Spolu bolo v hrobke desať schránok s kosťami.
        Jedna z nich, 80/509, sa právom stala tajomstvom: zmizla skôr, ako ju stačili vyfotografovať alebo poriadne preskúmať, nájsť na nej nápisy, ozdoba alebo napísané mená, nezmizla však skôr, ako ju skatalogizovali. (15)
        V Jeruzaleme, kde bola pôda na väčšine miest iba niekoľko centimetrov hlboká, museli okolo roku 430 pred Kristom prijať špeciálne ustanovenie: dočasné uloženie telesných pozostatkov v jaskyni alebo v tuneli vysekanom do skaly možno pokladať za pochovanie do zeme. V čase Ježiša a jeho apoštolov, okolo roku 30 po Kristovi, telá mŕtvych v Jeruzaleme zahaľovali do plátenných alebo vlnených rubášov a ukladali ich na police v jaskyniach, ktoré vyhĺbila ľudská ruka. Po tom, čo (asi po roku) pozbierali kosti a uložili ich do kamenných schránok, zapečatili ich v kokhime.
        Kostnica číslo 80/505 bola označená menom Mária, čo je latinská verzia biblickej Miriam, napísaná hebrejským písmom. To bolo mimoriadne nezvyčajné. (až do dnešného dňa z tisícok schránok s kosťami, ktoré objavili, iba na ôsmych bolo meno Mária napísané hebrejským písmom.) (16)
         Hneď vedľa nej ležala schránka s číslom 80/503. Len čo z nej spadla vrstva tuhej zeminy, odhalilo sa meno Jozef.
         Schránka číslo 80/502 mala nápis z veľkých hebrejských litier MATÚŠ.
         Na schránke číslo 80/506 okrem veľkého krížu podobného znaku neboli čitateľné nejaké iné vrypy. Kostnica číslo 80/504 však už nápis mala – „Yosa“ alebo „Yose“ (alebo José v angličtine). Toto meno Gat dešifroval ako skratku mena Jozef.
         Neskôr sa vrátili ku kostnici číslo 80/503 a prezreli si ju o čosi podrobnejšie. Keď schránku preniesli do tieňa a jasné lúče z bateriek namierili pod správnym uhlom, dal sa prečítať celý nápis v aramejčine: YESUA BAR YOSEF – Ježiš, syn Jozefov. A vtedy si aj všimli, že pred prvým menom bol veľký znak kríža, väčšie ako meno. (17)
        Gat s Klonerom vytiahli z výklenku schránku s číslom 80/501. Hladko opracovaná schránka bola zdobená vyrytými ružicami zasadenými do rovnako vytesaných rámčekov. Nápis, tentoraz v hebrejčine, bol vygravírovaný s oveľa väčšou starostlivosťou ako iné.
        Kloner si nápis prečítal a celú sériu schránok ohodnotil jediným slovom: „Nezmysel.“ Litera na schránke oznamovali: „Yehuja bar Yesua“ – Judáš, syn Ježišov.
        Z hrobky vytiahli aj skrinku (číslo 80/500) s nápisom „Mara“, čiže druhá Mária. Táto schránka bola väčšia ako ostatné  - takmer 70 cm dlhá – a bola nádherne vyzdobená ružicami. Nápis na nej bol v gréčtine.
        Bolo to čosi úžasné. Z tej hrobky vytiahli Máriu, ktorej meno sa písalo po latinsky. Teraz  je tu ďalšia Mária, ktorej meno je napísané po grécky. (18)
        O 25 rokov neskôr, v decembri 2005 špecialista na nápisy Tal Ilan zistil, že časť nápisu na schránke 80/500 – druhej Márie označenej ako „Mara“ – má dva možné významy. Možno ich čítať súčasne ako „Pán“ a „Boh“.
        Pred menom „Mara“ sa nachádza grécky symbol, ktorý znamená „je známy ako“. Takže aké bolo meno tejto ženy, ktorá bola známa aj ako Pán? (19)
        Keď odokryli celé meno, vyšlo najavo, že táto druhá Mária nebola „Magdaléna“. Bola to žena menom Mariamene alebo Mariamne, čo bola grécka veria hebrejského mena Miriam. A tak Amos Kloner a jeho kolegovia mohli poukladať kostnice do debien, odviezť ich do skladu a zvyšok života na ne zabudnúť.
        „Keby ten nápis znel „Mária Magdaléna“ – vysvetľoval neskôr Šimon Gibson – „všetky zvony by sa boli v tej chvíli vo mne rozzvonili, aj keď som sa nešpecializoval na históriu kresťanstva.“
         Jadrom sporov na dôvažok k „Judášovi, synovi Ježišovmu“ – sa stal nápis „Mariamne“. V Ježišovom živote sa nevyskytovala nijaká Mariamne, a Ježiš nemal syna.
        Tieto slová – tieto mená  - vôbec nie sú štatisticky nepravdepodobné“, usúdil Kloner. „Veď štvrtina žien v Jeruzaleme mala v tých časoch meno Mária. Nič za tým netreba hľadať.“ (20)
         Lenže história, podobne ako čas, má vo zvyku skôr či neskôr prehovoriť. Dokonca aj najjasnejšie protiklady si občas nájdu spôsob, ako sa stať očividnejšími ako skutočnosť. (21)
         Používanie kostníc nebolo masové. Nehnuteľnosť bola v Jeruzaleme už vtedy veľmi drahá. Rodinné krypty alebo hrobky, do ktorých ukladali kostnice, si mohli dovoliť len náboženské, politické a ekonomické špičky. (27)
        Vďaka existencii kostníc máme spoľahlivý „telefónny zoznam“ jeruzalemskej politickej, ekonomickej a náboženskej elity z čias Ježiša. (28)
        V tých časoch v starovekom Izraeli žilo menej ľudí ako dnes v Brookline. A zástupy divákov na nejakom profesionálnom futbalovom zápase by počtom prevýšil celé obyvateľstvo Jeruzalema. Ba čo viac, z neveľkého počtu obyvateľov Jeruzalema v tých časoch iba malá skupina  si mohla dovoliť alebo túžila byť pochovaná a hrobkách a na večný odpočinok sa dať uložiť do kostníc. Odrazu som si uvedomil, že spájať nápis na schránke s kostnicami s historickým Ježišom nie je až také šialené.
        Keď mi Hershel oznámil, že na verejnosti sa zjavila schránka, ktorú pokladajú za Jakubovu kostnicu, nepomyslel som na všetky možné aspekty tohto nálezu.  Nápis hlása: „Yakov bar Iosef, achui d´Yesua“, alebo „Jakob, syn Jozefa, brat Ježiša“. (29)
        Čoskoro po oznámení, že sa našla kostnica s Jakubovými pozostatkami, niekoľko expertov sa prebudil z akademického spánku a vyhlásilo, že ide o napodobeninu. Tí, čo boli presvedčení, že ide o podvod, tvrdili, že prvá časť nápisu Jákob, syn Jozefa“, je skutočná, zatiaľ čo podvrhom je druhá časť, „brat Ježiša“. (31)
         Amos Kloner  sa ma spýtal, prečo sa tak zaujímam o skrinku s Jakubovými kosťami.
         „Pre jediné,“ odpovedal som. „Tá schránka možno obsahuje DNA Ježišovho rodu.“
         Kloner sa nahlas zasmial a povedal: „Ak ide len o to, prečo sa sústreďujete na kostnicu jeho brata? Prečo sa nepozriete priamo na kostnicu toho človeka – Ježiša, syna Jozefovho?“ Pre Klonera to bol žart. Pokiaľ išlo o Klonera,, Ježiš, Jákob, Judáš, Miriam a podobne boli  všetko bežné židovské mená z Jeruzalema prvého storočia. A pokúšať sa spájať ich s hlavnými postavami kresťanských evanjelií bol šialený pokus z ríše fantázie.
         Ale ja som sa ho spýtal: „Našli ste na nejakej kostnici napísané meno Ježiš?“
         „Veľakrát,“ odpovedal.
         Napokon sa ukázalo, že až tak veľakrát to nebolo. V skutočnosti asi šesťkrát. Lenže sja som sa nezaujímal o každú kostnicu, na ktorej bolo napísané meno „Ježiš“. Zaujímal som sa iba o kompletný nápis „Ježiš, syn Jozefov“. Za sto rokov vykopávok a archeologických výskumov sa také nápisy na schránkach s kosťami našli iba dva. (33)
         Keď som sa na jeseň 2003 vrátil do Jeruzalema, priniesol som so sebou Klonerovu správu o objavená hrobky desiatich kostníc vo východnom Talpiote. Hodil som ju na stôl Ronovi Pappinovi a oznámil som mu: „ V roku 1980 našli v južnom Jeruzaleme hrobku. V tej hrobke našli desať schránok, na šiestich sú aj nápisy s menami ako „Matúš“, „Jozef“, dve „Márie“ a Ježiš, syn Jozefov“.
         Zdvihol obočie: „Nikto sa nad tým nezastavil?“
         „Nuž,“ povedal som zasa ja, „jedna Mária sa volala Mária, čo si zaslúži pozornosť, ale tá druhá sa volala...“
         „Magdaléna?“ prerušil ma so smiechom.
         „Nie, Mariamne,“ povedal som.
         „Nikdy som o nej nepočul. To je chyba,“ zachichotal sa a vrátil sa k svojej robote.
         „Pozri sa na ňu,“ požiadal som ho. „Pozri sa, či neexistuje spojenie medzi menami Magdaléna a Mariamne.“
         „Dnes už máme internet. Prečo by sme sa nemohli pozrieť hneď?“ Vyťukal „Mariamne“ a vzápätí pobledol. „Pozri sa, Simcha,“ zvolal Ron. Ponad plece som nazrel na obrazovku a na článok, ktorý mu ponúkol vyhľadávací systém.
         „Podľa súčasných vedeckých poznatkov,“ čítal nahla, „skutočné meno Márie Magdalény bolo Mariamne.“ (44)
         Pokiaľ ide o nápis na Jakubovej kostnici, proces so zberateľom Odedom Golanom, ktorého obvinili z falšovania tohto artefaktu, je justičný omyl. Niekoľko mesiacov pred procesom totiž Dr. Wolfgang Krumbein, profesor na univerzite v Oldenburgu v Nemecku a jeden z popredných svetových odborníkov na kamennú patinu, vyhlásil, že nápis je autentický a že izotopový test sa mýli. Lenže nikto ho nepočúval. Pokiaľ išlo o svet, Jakubova kostnica je dômyselný falzifikát, ktorý vytvoril lakomý falšovateľ, ktorý chcel od dôverčivých kresťanských veriacich podvodom vymámiť milióny. (53)
         V roku 2004 mi každá bunka v tele navrávala, že som sa ocitol na samom prahu najúžasnejšieho príbehu v doterajšej histórii archeológie – objavu nielen nápisu týkajúceho sa Ježiša, ale priamo Ježišovej hrobky, či vlastne hrobky celej jeho rodiny vrátane jeho matky Márie, brata Jozefa (alebo dokonca jeho otca), Matúša a Márie Magdalény. (58)

ČO UŽ VIEME?

1.   1980. Buldozér odkryl hrobku v Talpiote, v Jeruzaleme. Zavolali IAA. Príchod archeológov: Gat, Kloner, Braun a mladý Gibson. Zmapovali hrobku a nájdené schránky s kosťami odniesli do skladu IAA, kde ich zaznamenali do katalógu.

2.   Hrobka má zvláštnu fasádu. Je na nej akýsi symbol, pripomínajúci slobodomurárov – zhora dole smeruje véčko s kruhom v strede.

3.   Ďalšia zvláštna črta: pod nánosom hliny sa našli tri lebky, ktoré boli starostlivo usporiadané –  takmer ako stráže . Pred vstupmi do troch výklenkov.

4.  V dávnych časoch sa do hrobky vlámali. Chýbajú obvyklé artefakty, ako napríklad olejové lampičky, sklené fľaštičky s parfumom, hlinené džbány.

5.  Obsah hrobky sa nachádza v Rahmaniho katalógu. Kostnice nikdy neopustili priestory IAA, takže nebudú problémy s určením miesta alebo s falšovaním. Na štyroch kostniciach nie sú nápisy. Na šiestich nápisy sú.

6.   Kostnice identifikovali nasledovne:

      a)  „Ježiš, syn Jozefov“. Ťažko čitateľný, ale jednako ľahko dešifrovateľný nápis. Znamená skutočnosť, že sa dá nápis ťažko čítať, nejaký dôvod? Ak je to schránka s Ježišovými kosťami, chránili ju jeho prívrženci pred možnými nepriateľmi? Je to tiež najjednoduchšia zo všetkých desiatich schránok. Kostnice už nebývajú skromnejšie, ako táto. Nie sú na nej nijaké ornamenty. Je skromnosť kostnice v súlade s tým, čo vieme o Ježišovi? Pochovali tohto Ježiša v náhlivosti? Alebo platí oboje?

      b)   „Yosa“, „Jos´e, alebo „Jozef“. Je to ten istý Jozef, ktorý sa spomína v nápise na Ježišovej kostnici? Je to jeho otec? Rahmani sa nazdáva, že je to jeho otec, a spomína to aj vo svojom opise.

     c)  „Maria“ alebo „Mária“. Zvláštny nápis. Hebrejské písmo. Latinská verzia hebrejského mena. Meno Panny Márie sa u nás vždy píše ako „Maria“. Presne tak ako je napísané na schránke s kosťami. Rahmani si myslí, že by to mohla byť žena Jozefa pochovaného v hrobne.

     d)   „Mariamne známa aj ako Mara“. Grécky názov. Podľa názoru popredných vedcov, ako je napríklad profesor Francois Bovon a Karen Kingová z Harvardskej univerzity, je to skutočné meno Márie Magdalény. Profesori, zdá sa, netušia, že existuje táto kostnica. (59) Ak je to naozaj Mária Magdaléna, prečo sa ocitla v rodinnej hrobke Ježišovej rodiny? Boli manželia?

    e)   „Matia“ alebo „Matúš“. Zrejme je to meno z Nového Zákona. Mohol by to byť autor jedného z evanjelií? Aký mal vzťah k Ježišovi?

    f)    „Judáš, syn Ježišov“. Najvýbušnejšia kostnica v hrobke. Istým spôsobom výbušnejšia ako Ježišova. Ak bola „Mariamne“ Ježišova žena, je toto ich syn? Je to najmenšia kostnica zo všetkých, ktoré sa našli v hrobke. Zomrel Judáš ako dieťa? Ale evanjeliá predsa vôbec naspomínajú Ježišovho syna. Mohol byť „Judáš“ tajomným „milovaným učeníkom“, ktorý sa spomína v Evanjeliu podľa Jána? (60)

Podľa Skutkov Filipových Mária Magdaléna bola apoštolom, kázala, krstila a vykonávala zázraky. Táto Mária sa veľmi , ale veľmi líšila od Magdalény z cirkevnej doktríny. Vôbec to nebola „skazená žena“.
        Podľa apoštola Filipa, ktorý tu vystupuje ako Máriin brat, nepoznali ju pod menom Magdaléna, „žena z Magdaly“, skôr je známa pod svojim vlastným menom napísaným na boku kostnice IAA 80/500: Mariamne.
        Hoci spojenie Bovon-Mariamne bolo veľmi presvedčivé, ešte vždy nebolo možné urobiť definitívne závery. Dôkaz o tomto zhluku biblických mien môžu odhaliť iba čísla. (67)
        Ľudia, ktorí veria vo fyzické zmŕtvychvstanie, nebudú priaznivo naklonení objaveniu schránky s Ježišovými kosťami. V gnostických evanjeliách sa Ježiš zjavil svojim apoštolom ako prízrak – chvíľu tu, chvíľu preč.  A takýmto spôsobom sa potom prejavoval ešte takmer dva roky po ukrižovaní. V štyroch evanjeliách má Ježiš len zriedkavo fyzickú podobu – ako keď sa neveriaci Tomáš Didymos dotkne piatich rán iba chvíľu potom , čo Ježiš vojde do miestnosti: ako duch, cez zatvorené dvere (Jn 20:26-29)Autor Evanjelia podľa Lukáša  to píše takmer ospravedlňujúco, hneď sa začiatku dáva na vedomie, že všetko znie síce veľmi čudne, ale  že všetko sa javilo presne tak. (68)
         Ak veríš na fyzické zmŕtvychvstanie, kostnica predstavuje problém. Ale ak veríš na duchovné vzkriesenie, kostnica sa mení na predmet uctievania.
        Od dôkazov, aké vie poskytnúť štatistika a jej metódy, od kľúčových informácií  zaznačených do chemického zloženia skryštalizovanej patiny a od výsledkov testov DNA sa dalo očakávať, že odhalia, či je to to pravé.
        Ak sa všetko malo odohrať podľa súdobých zvykov, telo mali po sabate premiestniť a uložiť do Ježišovej rodinnej hrobky. Kosti a rubáš mali potom rok po ukrižovaní a pohrebe vybrať a uložiť na policu. Odtiaľ ich mali premiestniť do kostnice a uložiť do výklenku na miesto definitívneho odpočinku. (69)
        „Klasické miesto“ kde sa dá dozvedieť o vzkriesení tela, možno nájsť v prvom liste svätého Pavla Korinťanom, na konci 15. kapitoly, verš 35 a ďalšie. To, čo v liste hovorí, možno aplikovať aj na Kristovo vzkriesenie. To znamená, že vzkriesené telo Kristovo (ako to vykladá apoštol Pavol) je duchovné, nie materiálne alebo fyzické. (71)
        Problémom matematických (štatistických) výpočtov týkajúcich sa nálezu číslo IAA80/500-509, čiže hrobky z Talpiotu bolo, či možno „dokázať“, že práve táto hrobka bola hrobkou Ježiša Nazaretského a to s použitím NAJKONZERVATÍVNEJŠÍCH štatistických postupov, aké boli k dispozícii.
        Podľa vedcov medzi akých partia napríklad L. Y. Rahmani, Tal Ilan a Rachel Hachliliová, v Jeruzaleme z prvého storočia boli mená Ježiš a Jozef veľmi časté: napríklad medzi 233 kostnicami s nápismi, ktoré sa nachádzajú v katalógoch IAA, meno Jozef tvorilo 14 percent a meno Ježiš predstavovalo 9 percent. Odhady hovoria, že počas celého obdobia, kedy sa na pochovávanie používali kostnice, mužská časť obyvateľstva Jeruzalema tvorilo 80.000 mužov. Z toho množstva teda podľa štatistických výpočtov muselo byť 7.200 Ježišov a 11.200 Jozefov. Ak obe percentá vzájomne vynásobíme (0,09x0,14x80.000), dostaneme cifru 1.008, teda toľkých mužov bolo možné nazývať Ježiš, syn Jozefov, a to za celé storočie, čo sa používali kostnice. Inými slovami, približne jeden zo 79 mužov sa volal Ježiš, syn Jozefa. Ale koľko z týchto 1.008 mužov žijúcich pred Ježišom, súčasne s ním alebo po ňom, sa ocitlo v jednej hrobke s Máriou alebo Judášom, či Matúšom? (72)
        Približne štvrtina žien známych z nápisov na kostniciach z toho obdobia mala meno Mária alebo veľmi podobnú variáciu. Ale kostnica č. 80/505 znamenala iný štatistický príbeh. Táto „Mária“ bola latinská verzia hebrejského mena.
        Toto meno bolo možné prijať ako kresťanskú verziu „Miriam“, pretože pod takýmto menom poznali Ježišovu matku.
        Profesor Tal Ilan zaznamenal 8 Márií zo 193 ženských kostníc, teda približne jedna z 24 žien sa nazývala Mária.
        „Judáš, syn Ježišov“ sa ani v nekanonizovaných, ani v kanonizovaných verziách Nového zákona nikde nespomína. Hoci Ježiš z evanjelií má aj svojho milovaného brata a verného učeníka menom Judáš, rozhodol som sa nepripisovať tejto kostnici nijakú matematickú dôležitosť. Zvolil som radšej konzervatívnejší prístup a túto kostnicu som predbežne zo štatistických úvah vylúčil.
        Nasledovala schránka s kosťami nesúca nápis „Mária“ známa ako „Mariamne“. Bola to grécka verzia mena „Miriam“.
        Druhá časť nápisu „Mara“ bol grécky prepis aramejského slova, ktoré malo význam „Pán“ alebo „Majster“. Kompletný nápis sa dal čítať ako „s Mariamne, nazývanej aj Pán/Majster“. (73)
        Titul zo schránky bol v dokonalom súlade s Mariamne opísanej v Skutkoch Filipových ako Filipovej sestry. Tam ju uvádzajú ako apoštola alebo „majstra“. Jednoznačne ju tam stotožňujú so ženou, ktorú evanjeliá nazývajú Mária Magdaléna.
        Podľa profesora Jamesa Tabora nápis na kostnici možno čítať nasledujúcim spôsobom: „(Toto je kostnica) s Mariamne, známou ako Majster“.
        Tento nápis a skutočnosť, že sa zhodoval s tým, čo vieme o Márii Magdaléne, nás dostáva do jedinečnej situácie: neexistuje nijaký iný nápis na kostníc, ktorý by mu bol podobný. A pretože bol JEDINÁ nápis svojho druhu spomedzi 193 iných nápisov so ženskými menami, dalo by sa povedať, že iba jedna zo 193 žien možno nazývať „Mariamne známa ako Mara“.
        Kombináciou všetkých týchto predpokladov (79x24x193) sa dostaneme k pravdepodobnosti jedna ku 365.928. Ak zoberiem do úvahy, že v priebehu celého storočia čo sa k pochovávaniu používali kostnice, žilo – najviac – 80.000 mužov, bolo by treba štyri Jeruzelemy, aby vyprodukovali ešte jedného Ježiša s takouto kombináciou niem na kostniciach.
        Takáto kombinácia mien nemohla vzniknúť náhodou, dokonca ani za celý čas trvania jeruzalemskej kultúry kostníc. (74)
        Nasledovala schránka s nápisom „Jos´e“. V evanjeliu podľa Marka (6:3) Ježišov brat Jozef  je známy pod prezývkou „Jos´e“, čo je presne to isté meno, ktoré sa zjavuje na kostnici s číslom 80/504. Hoci „Jos´e“ je neobvyklý nápis, je to skratka mena „Jozef“.
        Táto prezývka je unikátna, nezjavila sa na nijakej inej kostnici a našla sa v Novom zákone. Vyskytla sa ako nápis na jedinej kostnici z 519, ktoré zaznamenal profesor Tal Ilan; keď číslo 368.928 vynásobíme číslom 519, dostaneme cifru takmer 190 miliónov.
        Ale ak sa chceme prepracovať k podstate, zdá sa to priveľa. Preto som sa rozhodol brať do úvahy Klonerove dôvody a zaobchádzať s nápisom „Jos´e“ (iba) ako s druhým „Jozefom“ v hrobke. Rátal som so 14 percentami mužov, ktorí sa nazývali Jozef, to znamená s každým siedmym. Ak vynásobíme 365.928 siedmimi, vyjde nám možnosť jedna ku viac ako 2,5 milióna.
        Bol tam ešte Matúš. Aj Máriin starý otec sa volal Matúš, takže je celkom možné, že napríklad prvý bratranec sa volal podľa starého otca takisto Matúš a že je pochovaný v rodinnej hrobke. Ďalej v Skutkoch apoštolov (1:23-26) sa opisuje príhoda, v ktorej  Ježišovi učeníci vyberajú apoštola namiesto Judáša Iškariotského. (75) Vybrali si Matúša. Ak by bol tento Matúš člen Ježišovej rodiny, vysvetľovalo by to jeho náhlu voľbu za učeníka. Toto meno sa však výslovne nehodí na nijakého známeho člena rodiny a tak štatisticky to nič nemení na podstate doterajších úvah. (76)
         Profesorka Kamille Fuchsová, profesorka štatistiky na univerzite v Tela Avive tvrdila, že pri vyhodnocovaní nápisov na schránkach tohto druhu si musíme uvedomiť, že len nepočetná elita si mohla dovoliť hĺbiť rodinné hrobky a že schránky s nápismi predstavujú gramotných ľudí, ktorí v tých časoch tvorili len zlomok jeruzalemskej populácie. Ak by som vzal do úvahy iba malú časť jeruzalemského obyvateľstva tých čias, kedy sa na pochovávanie používali kostnice, čísla by hovorili priveľmi v náš prospech. Rozhodol som sa ignorovať (aj) bohatých a gramotných. (79)
        V tejto fáze štatistického výskumu faktor pravdepodobnosti bol jeden k 2,5 miliónu. To znamená, že existovala pravdepodobnosť dva a pol milióna ku jednej , že hrobka z Talpiotu je hrobka Ježiša z Nazaretu. ((80)
        V hrobke bolo pôvodne desať kostníc. Desať ich zapísali aj do katalógu.
        V sklade IAA sa však nachádza len deväť kostníc. Chýba kostnica číslo 80/509. A tal číslo 509 zapísali ako prasknuté a poškodené a jeho miery uviedli len približne: 60x26x30 cm – a bez fotografie, iba s poznámkou, že schránka bola „čistá“, že na sebe nemala nijaký viditeľný nápis..
        Prečo je tá chýbajúca kostnica taká dôležitá? Pretože by to mohla byť Jakubova.(87)
        Nikto nepokladá za podvrh samotnú schránku, a navyše ani nikto netvrdí, že prvá časť nápisu „Jakub, syn Jozefov“ nie je autentická. Všetci broja proti druhej časti nápisu – „brat Ježišov“. Ak dodáme Jakuba k celému už existujúcemu zhluku mien, štatistická pravdepodobnosť sa vyšplhá do stratosféry. Už sa vôbec nebude dať pochybovať, že je to naozaj hrobka Ježišovej rodiny. (88)
        V roku 1976 vedci Francois Bovon a Bertrand Bouvier dostali povolenie preskúmať obsah knižnice v Xenophontovom kláštore na Svätej hore Athos. A tam, uchovanú sťaby zázrakom objavili takmer kompletnú kópiu Skutkov Filipových zo 14. storočia, prepísanú z textov skompilovaných hádam o tisíc rokov skôr.
        V júni roku 2000 Bovon s Bouvierom publikovali prvý kompletný preklad Skutkov Filipových vo verzii, akú objavili na Svätej hore Athos. V tomto texte je Mária Magdaléna totožná s „Mariamne“, sestrou apoštola Filipa. Podoba Márie Magdalény ako ju prinášajú Skutky Filipove, je oveľa kompletnejšia ako jej obraz z evanjelií. (91)
         „A stalo sa“, hovorí sa v ôsmej kapitole, vo verši deväťdesiatom štvrtom Skutkov Filipových, „že keď Spasiteľ rozdelil apoštolov a každý sa vydal na cestu podľa toho, kam ho poslali, Filipovi prišlo vydať sa do Grécka.“
        „Keď to počul Filip, prepukol v plač. Pomyslel si, aké ťažké, aké nebezpečné je jeho poslanie, a jeho odhodlanie zoslablo. A preto sa Ježiš obrátil na Filipovu sestru, aby mu dodala odvahu a sprevádzala ho: ´Ja viem, ty vyberaná spomedzi žien (že tvojho brata premohol hnev); ale ty choď s ním a dodávaj mu odvahy, pretože ja viem, že je to hnevlivý a prchký človek, a ak ho nechám samotného, udelí ľuďom viac trestov (tresty môže udeliť rovnako nebeská, ale aj skazená pozemská moc). Ale hľa, posielam aj Bartolomeja a Jána, aby podstúpili strasti v tom istom meste, lebo veľká je skazenosť, ktorá tam prebýva (medzi ľuďmi... A ty – zmeň svoj ženský výzor – a choď s Filipom´. A Filipovi (Ježiš) povedal: ´Prečo máš taký strach? Veď som stále s tebou´.“
        Keď sledujete úvodné kapitoly rozprávania o tomto putovaní, vidíte, že pisatelia zaznamenali aj tieto slová Pána adresované Márii: ´Si žena, ale máš (vnútornú duchovnú) silu muža, a preto musíš utešovať svojho brata a dávať mu rady´. (92)
        V texte evanjelia sa výslovne hovorí aj o tom, že je to Filipova sestra nie iba v duchovnom zmysle; je to jednoznačne člen Filipovej rodiny.
        Rovnako explicitné, a to v celých Skutkoch Filipových, je, že Filipova sestra má titul „apoštol“, na ktorý je náramne hrdá. Všade, kde text spomína trojicu apoštolov putujúcich od mesta k mestu, uvádza ich mená v poradí: Filip, Mariamne a Bartolomej. Takže pokladajú ju za apoštola, čo znamená ´ten koho poslali´, a Mariamne naozaj poslali, rovnako ako dvoch ostatných apoštolov. Nebolo medzi nimi rozdielu.
        Táto Mária Magdaléna, teda Mária zo Skutkov Filipových, je jasne rovnocenná ďalším dvom apoštolom – a, ako sa v Skutkoch píše, je dokonca osvietenejšia ako Filip.
        Mária Magdaléna robí všetko, čo robia aj Filip a Bartolomej ako muži-misionári. Káže. Krstí a uzdravuje. Robí zázraky. (93)
        V evanjeliu podľa Tomáša, časti 22 a 24, Šimon s Petrom (?) sa nakoniec vzbúrili proti Márii Magdaléne. Vyhlásili, že žena nie je hodna duchovného života, a obaja nástojili, aby Máriu vylúčili z ich spoločenstva. Ježiš im odpovedal s pomerne veľkou dávkou trpkého humoru: „Pozor! Povediem ju tak, aby sa z nej stal muž, takže onedlho sa z nej stane živý duch, ako sa stal z vás, mužov – a... muži a ženy (sú stvorené) ako jeden, takže muž nebude muž a žena nebude žena“ (Evanjelium podľa Tomáša, výrok 114). (94)
        V texte sa spomína, že jeden a pol roka po ukrižovaní sa Ježiš zjavil Márii Magdaléne (hoci sa nedal vidieť ostatným apoštolom), naposledy k nej prehovoril a dal jej posledné inštrukcie.
        Mária svoj rozhovor so Spasiteľom zatajila. Lenže Peter na ňu naliehal, aby vyjavila, čo vie, slovami (podľa veršov 5:5-6 z Evanjelia podľa Márie Magdalény): „Vieme, že spasiteľ ťa mal radšej ako ostatné ženy. Vyjav teda, čo ti Spasiteľ povedal a na čo si spomínaš.“
        Povedala im, že apokalypsa sa neudeje za ich života, ale v ďalekej budúcnosti, a tým apoštolov zmiatla a rozhnevala.
        Keď to počul Peter (V Evanjeliu podľa Márie Magdalény 28), vybuchol: „Naozaj teda (Ježiš) hovoril potajme so ženou, a nie otvorene s nami? Máme sa preto obracať na ňu a počúvať ju? Dal jej azda prednosť pred nami?“
        „Mária sa vtedy rozplakala,“ hovorí sa v Evanjeliu a obrátila sa na Petra: „Myslíš si azda, že som si to všetko vymyslela vo svojom srdci, alebo že klamem o Spasiteľovi?“
        V tej chvíli vstal na obranu Magdalény Levi a napomenul Petra: „Peter, ty si bol vždy horkokrvný. Teraz vidím, že sa voči tejto žene správaš ako sok. Ale ak ju Spasiteľ urobil rovnou nám, kto si, že ju odmietaš? Spasiteľ ju určite veľmi dobre pozná. Preto ju aj miloval väčšmi ako nás ostatných.“
        V treťom storočí gnostický text s názvom Evanjelium podľa Filipa, ktorý sa takisto našiel v Nag Hamadi, hlása: „Pán ju (Máriu Magdalénu) miloval viac ako ostatných učeníkov a často ju bozkával na...“ (55). Tu je v texte medzera, o ktorej sú mnohí presvedčení, že na jej mieste bolo slovo ´ústa´.  (95)
        Medzi tromi generáciami zastúpenými v Hrobke desiatich kostníc by sa dalo očakávať (ako to bolo bežné), že ak sem deti pochovanú svojich rodičov, použijú pri každom pohrebe rovnaký jazyk  - iba ak by títo ľudia putovali po šírom svete a do Jeruzalema sa vracali s prezývkami a menami, ktoré používali v cudzích krajoch.
        Mária Magdaléna z Nového zákona začínala ako bohatý sponzor Ježišovej misie. Pochádzala z mesta, ktoré takmer susedilo s Ježišovým rodiskom. (96)
        Sepphoris, čo nie je veľmi ďaleko od Nazaretu, bolo pomerne veľké mesto, ktorému dominovali Rimania, ale v ktorom sa hovorilo po grécky. Takže zrejme Mária Magdaléna vedela aj po grécky, pravda okrem toho určite ovládala hebrejčinu a aramejčinu. (97)
        Na konci Skutkov Filipových sa Mariamne odoberá domov, do Izraela, a tam aj pravdepodobne zomrela a tam ju aj pochovali. Toto je najstarší príbeh o nej.
        Skutky Filipove obsahovali veľmi dôležitú informáciu, ktorá mohla zavážiť v prospech hrobky z Talpiotu. Po prvé, uvádzalo sa v nich meno Ježišovej matky: Mária, a ďalej meno Márie Magdalény: Mariamne; po druhé, zaznamenali postavenie Mariamne – bola apoštol, učiteľ, alebo, použijúc aramejské slovo, bola ´Mara´ po tretie: pohybovala sa v gréckych kruhoch; a po štvrté, jej kosti pochovali v Izraeli. (98)
        Prečo by mala byť Filipova sestra pochovaná v Ježišovej (rodinnej) hrobke? Bola to jeho žena? A prečo hneď vedľa nich bola uložená kostnica, na ktorej bolo napísané meno Judáš, syn Ježišov? Bol to ich spoločný syn? Je celkom logické, že ak mal Ježiš ženu a syna, vôbec sa o tom nezmieňovali, alebo ak o tom hovorili, používali pritom nejaký kód.
        Ježiš, jeho rodina aj jeho nasledovníci si veľmi dobre uvedomovali, že žijú v rímskej spoločnosti a že Rimania zabíjajú všetkých dedičov uchádzača o kráľovský trón na územiach, ktoré dostali pod kontrolu, hoci veľmi často nechávajú žiť jeho súrodencov. (101)
        Ak zabili Mesiáša, kráľa Izraela, potom sa aj jeho žena  a Mesiášovo dieťa ocitli v nebezpečenstve.  Ale obyčajný súrodenec mohol mať šancu prežiť, najmä ak sa držal v úzadí.
        A tak Ježišovu ženu, ak vôbec existovala, mohli nazývať kódom, mohli ju nazývať napríklad ´spoločníkom´ alebo ´milovaným´ Ježišovým priateľom. A malý Judáš, ktorý v čase ukrižovania mohol mať azda desať alebo trinásť rokov, mohol byť známy – a to pre väčšinu apoštolov – nie ako ´Judáš, syn Ježišov´, ale ako dieťa kohosi iného, možno ako mladší Ježišov brat. (102)
        V predchádzajúcich kapitolách som urobil nanajvýš konzervatívne štatistické prieskumy a na ich základe som dospel k najmenšej možnej pravdepodobnosti jednej ku dva a pol miliónu, že by hrobka mohla patriť komusi inému ako Ježišovi Nazaretskému a jeho rodine. Tento výsledok hovoril, že v Jeruzaleme by muselo žiť približne 2,5 milióna mužov – čo je tridsaťjedenkrát viac ako bola mužská populácia mesta. (107) 
        Profesorovi Feuervergerovi zišlo na um „správať sa superkonzervatívne“, čiže tak, že bude zohľadňovať  všetky mená ktoré sú z historických prameňov známe a v hrobke sa nenachádzajú. Napríklad Ježišovho otca Jozefa (aj napriek prítomnosti nápisu „Ježiš, syn Jozefov“) (109)
        Nakoniec Feuerverger získal konečný výsledok, a to tak, že číslo 2,4 milióna vydelil faktorom štyroch aby získal ´neúmyselný trend´ vzťahujúci sa na historické pramene. V tejto situácii klesol ´faktor pravdepodobnosti´ na 600.000 ku jeden v prospech hrobky. Ďalej 600.000 delil 1.000, čo bol pravdepodobný počet hrobiek v Jeruzaleme datovaných do prvého storočia. Po otm všetkom dostal „P faktor“ (faktor pravdepodobnosti), čo bolo 600 k jednej v prospech hrobky. Patriacej rodine Ježiša Nazaretského.
        Je to dobrý výsledok, najmä ak zoberieme do úvahy, že sa tu počíta aj s kostnicami, ktoré tam jednoducho nie sú, a s hrobkami, ktoré  sa ešte nenašli a možno vôbec neexistujú... (110)
        Potom sa však Simcha Feuevergera spýtal: „A čo keby vysvitlo, že  „Jakub, brat Ježišov“ patrí takisto do tejto hroby?“ (tzv. Jakubova kostnica).
        „Keby dôkazy ukazovali tamtým smerom,“ povedal, „čísla, aspoň si tak myslím, by sa vyšplhali na jedna ku 30.000. Keby bolo možné dosadiť toto meno do ´Ježišovej rovnice´, potom by prišlo k tomu, čo my nazývame absolútna štatistická tutovka.“
        „Lenže nezabúdajte,“ povedal, „že dokonca  aj bez Jakuba P faktor jedna ku 600 znamená, že ak máte liek o ktorom vyhlasujete, že lieči rakovinu, hoci pri jednom zo 600 pacientov zlyhal, kandidovali by ste na Nobelovu cenu. (111)
        Medzi vedcami vždy existoval (a dodnes existuje silný odpor voči možnosti, že by sa azda nešiel nejaký archeologický artefakt, ktorý by bol v priamom spojení s rozprávaním Evanjelií o Ježišovi a jeho rodine.
        A predsa - vedci sú šťastní ak môžu spájať kostnice s poprednými postavami z Evanjelií, pravda ak nejde priamo o Ježiša alebo jeho rodinu. Napríklad desať rokov po tom, čo našli hrobku z Talpiotu, neďaleko Jeruzalemskej Hory pokoja buldozér odokryl hrobku, v ktorej sa vyskytlo meno Kaifáš. Vtedy vydali oznámenie – a vydalo ho vedecké spoločenstvo -, že sa našla hrobka veľkňaza, ktorý prenasledoval Ježiša. Na celom svete sa táto správa objavila na titulných stránkach novín.
        Hrobka ktorú vtedy buldozér odkryl, bola asi spolovice taká veľká ako hrobka v Talpiote a nemala predsieň. Najvýznamnejšími nálezmi boli dve kostnice, na ktorých bolo napísané meno Kaifáš. Dekoratívnejšia z nich mala na sebe meno Jehosef bar Qafa, alebo Jozef, syn Kaifášov, a identifikovali ju ako pohrebnú urnu veľkňaza z evanjelií (Lk 3:2, Jn 11:49). Medzi nápismi ktoré obsahujú mužské mená, ´Jozef´ sa zjavuje s frekvenciou 14 %, zatiaľ čo ´´Kaifáš´ bolo meno veľmi zriedkavé (vyskytovalo sa ani nie raz z 200 možností, čo predstavovalo zhruba 0,5 %). Použijúc tieto percentá ako vodidlo,(0,14x0,005), dalo sa predpokladať, že meno Jozef, syn Kaifášov mohol mať jeden z 1.400 mužov v celom Jeruzaleme.
        Zaujímavé je, že v súvislosti s touto kostnicou vedci nikdy nepoužili matematické metódy. Jednoducho usúdili, že schránka s kosťami musela patriť slávnemu Kaifášovi z Nového zákona. (114)
        V roku 1941 sa našla hrobka o ktorej sa dnešní vedci sa zhodujú v tom, že  patrila rodine Šimona z Cyrény (Alexandrovho a Rúfusovho otca). A znova: ako si tým môžu byť takí istí? Meno Šimon je absolútne najpopulárnejší zo všetkých  mien, ktoré židovskí muži v prvom storočí po Kristovi používali. Na druhej strane však meno Alexander bolo neobvyklé. Mená na kostniciach poukazujú na rodinu ktorá mala pôvod v Cyréne a jeden z nápisov obsahuje meno Alexander. Ktorého identifikovali ako Šimonovho syna. (115)
        V každom prípade však, a to aj po tom čo sme nápis podrobili Feuervergerovej skúšobnej metóde, ešte vždy existuje pravdepodobnosť 200 ku jednej v prospech kostnice Šimona z Cyrény. Hoci tieto čísla nie sú také vzrušujúce ako v prípade hrobky Ježišovej rodiny, vedci uznali kostnicu Šimona z Cyrény za pravú. Nakoniec Šimon nie je Ježiš. On mu iba pomohol s krížom. (116)
        Na stenu v predsieni hrobky z Talpiotu ktosi vyryl striešku s kruhom v strede.
        Dnes podobný symbol nachádzame v kostoloch a slobodomurárskych chrámoch po celom svete. A napriek tomu nikto nevie, čo tento symbol naozaj znamená. (124)
        Jeden z najstarších príkladov sa spája so a stredovekým francúzskym kresťanským mníchom Lambertom, ktorý nakreslil čosi čo sám nazval Nebeský Jeruzalem, čo bolo to isté ako symbol vyrytý nad portálom hrobky z Talpiotu.
      Tento symbol často spájali s kacírskymi skupinami, medzi ktoré zaraďovali templárov a neskôr slobodomurárov. Skutočnosťou zostáva, že do hrobky ktosi vstúpil. Možno sa to stalo počas niektorej z križiackych výprav, možno to bili ľudia, ktorí nielenže odhalili tajomstvo hrobky, ale mu aj porozumeli.
        Nech už pečať prelomil ktokoľvek, nezničil vnútro hrobky a ak vôbec niečo odniesli, potom to boli iba olejové lampičky, fľaštičky s parfumami a podobne.
        Ak tieto predmety aj odniesli – tak prečo? Boli vyrobené z obyčajnej pálenej hliny či kameňa a nemali v podstate nijakú historickú cenu. Iba že by niekto dospel k presvedčeniu, že tieto artefakty sa spájajú s Ježišom.
        Zdalo sa však, že votrelci, nech už to bol ktokoľvek, sa väčšmi zaujímali o to, aby za sebou niečo zanechali. Do centrálnej komory prinieslo tri lebky a starostlivo ich porozkladali na zemi.
        Podľa Lukáša (23:33) na vrchu Golgota, ktorý Matúš nazýva ´Lebka´, ukrižovali troch mužov. Čestná stráž troch lebiek na dlážke by mohla symbolizovať skutočnú Golgotu. (126)
        Na dne kostníc sa nachádzali (v jadre minerálnej konkrécie) fragmenty kostí ´Mariamne´ a ´Ježiša´. Najväčšie úlomky neboli širšie ako korunka, aká sa dáva na zub.
        Ak tieto schránky s kosťami naozaj patrili Ježišovi Nazaretskému a Márii Magdaléne, testy DNA isto ukážu, že títo dvaja ľudia pochovaní v nich neboli pokrvní príbuzní. (163)
        Zhodné znaky DNA by mohli znamenať, že táto Mariamne a Ježiš boli, povedzme, brat a sestra, že táto Mariamne možno nebola Mária Magdaléna, sestra apoštola Filipa. V takom prípade Ježiš z kostnice č. 80/503 a Mariamne z kostnice č. 80/500 pravdepodobne neboli tými, ktorými sa javili. ´Ježišova rovnica´ by v tej chvíli stratila platnosť a celé zoskupenie mien v hrobke by sa rozpadlo. 

        Výsledky však boli nasledujúce:

80/503; marker 140: CTACCC...
80/500; marker 140: ACCTAG... (167)

        Výsledky pri markeri ´120´boli nasledovné:

80/503; marker 120: CCAGTAGGAT – ´Ježiš, syn Jozefov´
80/500; marker 120: ACCACTAGG - ´Mariamne´, známa aj ako Pán´

         Títo dvaja ľudia sú rôzni, vrátane vzorky na markeri ´130´:

80/503; marker 130: ATCAACAAAC – Ježiš
80/500 marker 130: ATACCAACAA – Mariamne.

          A tak môžeme urobiť záver, že tieto dve indivíduá nie sú v príbuzenskom vzťahu. 
          A pretože pochádzajú z tej istej hrobky – a my sa nazdávame, že je to rodinná hrobka - tieto dve indivíduá, ak nemajú pokrvný vzťah, sú najpravdepodobnejšie manžel a manželka. (168, 169)
          Z hrobky v Talpiote však chýba jedna kostnica. Pritom tajomná kostnica s nápisom ´Jakub, syn Jozefov, brat Ježišov´ sa objaví na trhu so starožitnosťami presne v tom čase, keď sa zistí, že ´chýbajúca´ schránka s kosťami zmizla. (171)
        Každý typ pôdy alebo kameňa má svoje vlastné charakteristické spektrum magnézia, titanu a ostatných stopových prvkov.
        Teoreticky patina v hrobke na povrchu artefaktov by si mala vyvinúť svoju vlastnú, chemicky odlíšiteľnú signatúru, závislú od konštelácie rôznych podmienok, vrátane minerálov a bakteriálnej populácie v príslušnej špecifickej lokalite, a aj od množstva vody, ktorá sa v tejto špecifickej konštelácii vyskytuje.
         Ak takýto chemický ´odtlačok prstov´ existuje, skenovanie vzoriek patiny pod elektrónovým mikroskopom, teda kvantitatívna analýza, odhalí chemické spektrum, ktoré je charakteristické pre príslušnú hrobku a pre predmety, ktoré z nej pochádzajú.
        Ak teda vzorky, ktoré boli odobrané zo stien hrobky v Talpiote a z jej kostníc, budú obsahovať rovnaké spektrum prvkov, budeme ich môcť porovnať so skenmi z Jakubovej kostnice a zistiť, či sa zhodujú. Ak bude medzi nimi zhoda, môžeme prísť k záveru, že zhoda je významná. (172)
        Dvanásť ďalších „zabzučaní“ rôznych vzoriek zo stien hrobky a patiny zo stropu ukázalo, že výsledok sa opakuje – čo znamenalo, že budúce vzorky patiny z kostníc číslo IAA 80/500-509 budú niesť to isté spektrum v ktoromkoľvek laboratóriu kdekoľvek na svete.
        Pozornosť sme potom obrátili na patinu z Ježišovej kostnice a dostali sme ten istý výsledok. Patina z ´Matúša´ bola takisto konzistentná s ´Ježišom´ a s patinou zo stien hrobky v Talpiote. (175)
         Preskúmali sme patinu z kostnice Mariamne a znova sme zaznamenali zhodu. Po celý čas sme neprihliadali na výsledky skúšok Jakubovej kostnice, ktoré sa robili pod elektrónkovým mikroskopom štyri roky pred nami.
        Keď sme nakoniec otvorili obálku a prečítali sme si  správu o testoch ´Jakubovej´ patiny, výsledok znovu znel... zhoda, dokonca aj s hrotmi titanu a železa. (176)
        Na záver možno povedať, že v porovnaní s inými vzorkami patiny a kostníc, ktoré sa našli  v prostredí Jeruzalema, hrobka z Talpiotu a jej kostnice vykazovala patinové odtlačky prstov, ktoré sa zhodovali s patinou z Jakubovej kostnice. So žiadnou inou sa nezhodovala. (184)

  Jozef  VRÁBLEC:

POZVANIE K ZENOVEJ MEDITÁCII

 (Vydavateľstvo Genesis, ISBN: 80-85220-63-6)

O autorovi 

  ThDr. Jozef Vrablec († 1914), pápežský prelát, dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, veľprepošt sídelnej kapituly v Nitre.         

Meditácia je jedinečným prostriedkom k tomu, aby v človekovi rozplamenila vnútorný oheň. 
        Zažiť sám v sebe slovo, to je vlastne meditovať. Klemens Tillman slovo meditácia nahrádza pojmom „Innerung“, čiže zvnútornenie. Čiže určitú skutočnosť vyjadrenú slovom vložím do svojho vnútra, do svojho stredu, aby som ho zažil.
        Potom sa tu vlastne stretávajú dva stredy: stred meditovanej skutočnosti a stred bytosti meditujúceho.
       Jozef Goldbrunner vraví, že sa pri meditácii otvárajú hĺbky podvedomia, aby sa oň ponoril obraz ako kameň do hlbokej vody, a potom z hĺbky živej viery môže vyraziť svedectvo, ktoré je schopné nechať preskočiť iskru. (7)
       Opravdivá mystika nie je protirozumová, ale nadpojmová. Kto raz „videl“, nemôže mlčať. Tak sa to udalo aj s apoštolmi pred veľkou radou.
       Dnes sa našťastie začína priznávať význam duchovnosti „jednoduchého pohľadu“, ako autentickej duchovnosti zajtrajšieho kresťana, pretože ona nie je ničím iným, než apogeom kresťanskej viery, čiže vrcholom nášho náboženstva. (8)
       Zen je japonské slovo. V Japonsku ho vyslovujú „dzen“. Zen je skrátenina slova „zenna“, čo znamená: ponorenie, pohrúženie. Pochádza od čínskeho „czen“ označujúceho meditáciu a ono zasa od sanskritského, čiže staroindického „dhajana“, čo je meditácia, ktorá je najvyššou etapou cvičenia jogy, zvanej radžajoga. (11)
       Ideálnou métou meditácie zen je dosiahnutie najplnšej psychickej integrácie, ktorá sa japonsky nazýva „satori“, čo by sme v slovenčine mohli vyjadriť ako „osvietenie“. Poľskí autori nepoužívajú slovo osvietenie, ale „oslnenie“. (12)
      Cirkevná učiteľka zo 16. storočia sv. Terézia z Avily učila svoje sestry vytvárať priestor ticha občasným zámerným vypnutím zmyslových vnemov. (15)
      Otvorené oči sú pre meditáciu zen práve tak dôležité ako vzpriamený trup. Mať otvorené oči však neznamená, že môžeme nimi blúdiť. Ani si nemôžeme pre oči postaviť nejaký obraz alebo predmet ako pri rozjímaní, pretože tu ide o to, aby sme dosiahli prázdnotu ducha. otvorenými očami sa dívame pred seba na podlahu, na jeden bod vzdialený asi 90 cm pred nami. pritom najprv svojou vôľou nastavíme oči na pevný bod, potom uvoľníme očný sval, takže dosiahneme neostrosť, ako keby sme sa zahľadeli do nekonečna. (19)
       Myšlienky sa nám stále natískajú. Najľahšie si poradíme s s takzvanými „myšlienkovými bublinami“, ktoré len čo sa dostavili, už sa aj rozprsknú ako mydlová bublina. Horšie sú „myšlienkové reťazce“ alebo „myšlienkové strapce“. Keď sa tieto upevnia na stanoviská, mienky, postoje, dogmy a ideológie, znamenajú koniec nášho meditačného namáhania. Napríklad: počas meditácie nám naskočí myšlienka „slnko“. Ak si ju nevšímame, stratí sa. Ak ku nej pripneme pomyslenie: “ Teraz by vlastne bolo lepšie prechádzať sa po lese než sedieť v tejto miestnosti“, to už je začiatok diskurzívneho aktu mysle, ktorý ruší meditáciu. (23)
      V analýze rozjímania si predstavujem situáciu, ktorú Pán používa ako podobenstvo, predstavujem si ju dopodrobna, sledujem ju zrakom, sluchom, rečou a osobnou účasťou, žijem chvíľočku v nej. Som na svadbe medzi hosťami, v blízkosti Ježiša. Všímam si nielen situáciu, osoby, činy, ale aj Ježišov úmysel, aký mal s týmto podobenstvom. Uvedomím si, že tu ide iba o podobenstvo a o príležitosť, aby poukázal na to, že kto bude povýšený vo večnosti.
       Podmienkou je sadnúť si na miesto, ktoré mi patrí. (29)
      Sugescia je sila predstavivosti. Vlastne sme ňou stále pohybovaní. Najprv myslíme, potom konáme. Najprv plánujeme, potom plníme plán. Novorodeniatko nie je schopné chodiť. Najprv si dáva neustále sugescie a po ročnom alebo dvojročnom opakovaní sugescií a pokusov začne chodiť. (37)
      Mentálna sugescia je zo všetkých najsilnejšia.
     Slovné formuly autosugescie uvedú do činnosti aktívnu pomoc podvedomia. Každý človek má trvale iba toľko úspechu, koľko sám od seba očakáva. Negatívne predstavy si pripúšťať do vnútra znamená samovraždu. Negatívne predstavy sú horšie ako rakovina alebo srdcový infarkt, sú bičom ľudstva. Pozitívne predstavy sú najprirodzenejším, najjednoduchším, najlacnejším prostriedkom k udržaniu zdravia. Pozitívne predstavy znamenajú úspech.
      V meditácii je podvedomie otvorené. (38) Všetky záznamy z minulého života vstupujú do hry. Silou pozornosti, sústredením, sa odstraňujú zo skladišťa podvedomia všetky nedobré záznamy a nahrádzajú sa božskými záznamami. Nedobrý život je odstránený a nahradený božským životom. To má za následok zmenu celej osobnosti. Havran sa premení v labuť, hriešnik vo svätca, slabý v mocného, konečno v nekonečno, smrteľné v nesmrteľné. Ku koncu meditácie je dokončený a pripravený nový záznam v podvedomí.
      Vaše podvedomie vás poslúcha 24 hodín denne, 365 dní v roku. Nakoniec nadobudnete také skúsenosti, že budete vedieť vládnuť nad svojim podvedomím natoľko, že poslúchne vaše vedomé rozkazy. Náš súčasný život je výsledkom sugescií, ktoré sme dávali podvedomiu v predošlom živote a náš budúci život bude výsledkom terajších sugescií. (39)
      Ide nám o to, aby sme z orientálnych skúseností obodrili našu kresťanskú meditáciu. (40)
      Osvietenie môžeme nazvať mystickou skúsenosťou, i keď nevybočuje z prirodzeného poriadku a je nám dostupné prirodzenými silami. (46)
      Ak sa dostane človek k osvieteniu, prežíva a vidí v úplnom svetle to, čo prv poznal iba teoreticky alebo svojim rozumom na podklade svojej náboženskej viery. Vidí to nanovo duchovným zrakom. Takýto pohľad vyslobodzuje z otroctva pudov.
      Vstup do nadvedomia býva veľmi silným zážitkom, ktorý môžeme nazvať osvietením. Tento zážitok sa môže charakterizovať ako silná intuícia alebo silná vízia. (47)
      Moderný človek potrebuje vyvážiť nadmernú aktivitu zdravou pasivitou. Osvietenie je takou pasivitou. Poskytne človeku prirodzenú spokojnosť a radosť. Pre veriaceho človeka sa k tomu ešte pripája nová radosť u priblíženia sa k Bohu. (49)
      Predmetom našej viery sú absolútne pravdy, ktoré nám zjavil Boh. Ale sa preto nemusíme báť prevziať od iných náboženstiev metódy, ktoré nám pomôžu, aby sme si svoju vieru a svoje náboženstvo ešte väčšmi privlastnili. (50)
      Darovať niekomu vieru znamená zdesaťnásobiť jeho životné sily (prof. Le Bona).
      Horšia ako rakovina alebo srdcový infarkt sú negatívne predstavy, beznádejnosť, nevera – to sú biče dnešného ľudstva, to sú rušivé, chorobné, infarktové faktory (Dr. Lindemann).
      Vedľa klietky s kocúrom postavili klietku s myšou a hoci myš náležite kŕmili, zdochla. Prečo? Zo strachu. Aj ľudia zo strachu a z negatívnych predstáv a prílišných starostí a kolízií a stresov ochorejú a zomierajú. A zasa naopak: pozitívne myšlienky a predstavy, ako sú viera, nádej, láska, predsavzatie, životný cieľ – to sú liečivé faktory. (66)
      Ani z hľadiska kresťanskej duchovnosti nemožno odmietať zen. Ba práve v dejinách kresťanskej duchovnosti nachádzame prvky, s ktorými sa stretávame v zene. Z toho potom vychodí, že nik nemôže povedať: „Tu sa ide zavádzať do nášho duchovného života voľačo kresťanskému duchu cudzie a vzdialené.“ Dnes sú totiž mnohí kresťania priam alergickí na hocakú novotu, pričom sa odvolávajú na svoju vernosť k minulosti. Sv. Otec sa adresu týchto alergických kresťanov vraví, že sa „stávajú nevernými poslami Cirkvi dneška a jej zodpovednosti za zajtrajšok“ (KATHPRESS, Nr. 233, str. 5 5. Dezember 1977). (68)
      Z vyhlásenia Koncilu vo vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám: Nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté, Cirkev katolícka nezavrhuje. Ona vždy vážne prevezme od nich tie spôsoby jednania a žitia, ktoré často odzrkadľujú v sebe lúč tej pravdy, ktorá je osvietením pre všetkých. (129/171)
      Potom je tam stať o význame jogy a jej meditácie, kde je zaujímavý postoj k bezobjektovej meditácii vyjadrený vetou: „Stretnutie sa s prapôvodom je vždy náboženské.“ (75)
      Ján Zlatoústy vraví: Najvyššie dobro je modlitba a rozhovor s Bohom. Nenazdávaj sa, že modlitbou nazývam slová. Mám na mysli túžbu po Bohu, nevýslovnú zbožnosť, ktorá nie je výkonom človeka, ale výsledkom božej milosti... Je to zblíženie a zjednotenie s Bohom. (77)
      Nás privádza do obdivu iba metóda, akou sa Orientálci otvárajú pre Božie zvesti. Použime takéto prirovnanie: Japonci vyrábajú vynikajúce tranzistorové rádiové prijímače. Na všetkých frekvenciách zabudovaných v prijímači prijímajú doma svoj japonský program a obsah, povedzme aj panteizmu. Kúpime si ich prijímač. Kúpime ho aj s japonským obsahom, s panteizmom? Na ich frekvenciách prijímame náš domáci program, alebo európsky obsah, povedzme aj katolícku bohoslužbu alebo kázeň. Ktože by mohol povedať, že zakúpenie japonského tranzistorového rádia je spojené s nebezpečenstvom japonského kultúrneho alebo politického obsahu? Ide tu o prístroj, nie o obsah. Tak isto treba hľadieť na meditačnú japonskú metódu, ktorú preberáme do našej náboženskej praxe. Opatrne preberáme iba indiferentný nástroj, o ktorom sa už dnes nikto na svete nevyslovuje pochybovačne. Jestvuje totiž presvedčenie a napokon už aj skúsenosť, že pomocou prevzatých orientálnych metód dostávame sa k hlbokému zážitku radostnej Ježišovej zvesti. (103-104)