|
|
Prvé tri príspevky sú citáty od najznámejších etikoterapeutov Vladimíra Vogeltanza, S. N. Lazareva a Kurta Tepperweina.
Vo štvrtom príspevku Vám ponúkam moje vlastné úvahy na rôzne témy súvisiace s etikoterapeutickými princípmi. Niektoré z nich odzneli na úvodnej prednáške s názvom Rázcestia (života) v Nitre v Čajovni dobrých ľudí v októbri 2005.
Zatiaľ posledný príspevok má názov ZRKADLO a je to úvaha o "zrkadle duše".
ETIKOTERAPIA
hľadá príčiny všetkých problémov človeka v duševno-duchovnej oblasti. Zaoberá sa človekom ako celkom, ale prevážne jeho duchovným rozmerom. Považuje človeka za duchovnú bytosť a preto aj pôvod všetkých jeho problémov hľadá v prvom rade v poruchách ducha.
Nekladie si za cieľ vyliečenie tela alebo psychiky, ale iba pomoc pri procese uzdravovania - regenerácii - znovuzrodení duchovného vedomia človeka.
K etikoterapeutovi človek prichádza, keď už nechce aby mu bola iba odstránená choroba, keď sa už chce aj sám zmeniť. Chce si znovu uvedomiť svoj duchovný pôvod a z toho vyplývajúce povinnosti.
Sú to ľudia, ktorí sa chcú už sami uzdraviť alebo sú na ceste k takémuto uvažovaniu - vtedy, keď už cítia, že im bežná medicína nemá čo ponúknuť.
Medicína vychádza z názoru, že lieči choroby, pričom etikoterapia vie, že "iba" pomáha pri uzdravovaní celého človeka.
„Chorý“, ktorý vyhľadá etikoterapeuta, už túži poznať sám seba a je hľadajúci - hľadá zmysel svojho bytia vôbec. Túži nájsť svoj duchovný rozmer, poslanie.
(Vladimír Vogeltanz, ex-MUDr.)
Človek, ktorý si myslí, že ho zachránia tabletky alebo zariekanie,
je už chorý.
Hlavnou ochranou pred chorobami je dodržiavanie vyšších etických zákonov.
Etika je včerajší prepych, dnešná nevyhnutnosť a jediná podmienka
na zajtrajšie prežitie.
Ľudí, ktorí myslia iba na fyzické zdravie, môže v najbližších rokoch stihnúť osud dinosaurov.
Dodržiavanie mravných noriem a duchovnosti je oveľa dôležitejšie ako sú obklady a injekcie.
(S. N. Lazarev)
Kurt Tepperwein: Jsem z tebe nemocný!
aneb jak partnerské vztahy ovlivňují naše zdraví
(Eugenika 2001, druhé vydanie)
Komunikácia
Obaja partneri by si mali uvedomiť, že ich vlastné myšlienky a pocity sú práve iba myšlienky a pocity. Nie sú ani dobré ani zlé., ani správne ani nesprávne. (A už vôbec nie PRAVDOU či nepravdou – pozn. Nemenovaný Klasik) Ak si uvedomíme, že partnerský vzťah je konieckoncov iba nástrojom vlastného vývoja a že všetky životné situácie iba odrážajú naše vlastné bytie, dokážeme vzdať sa všetkej kritiky a úsilia chcieť toho druhého zmeniť. Až potom sa naučíme skutočne počúvať.
Vedieť kedykoľvek vysloviť svoje myšlienky a pocity, ale nehodnotiť ich, to je schopnosť, bez ktorej naplnený vzťah nie je možný.
Tolerancia
Príčinou mnohých partnerských problémov je presvedčenie, že partner robí niečo zle, že nie je dosť dobrý alebo že zaujíma také postoje a chová sa tak, že to je na prekážku harmonickému súžitiu. Z toto hľadiska potom toho druhého kritizujeme a snažíme sa ho zmeniť.
TOLERANCIA neznamená, že budeme toho druhého pokladať stále za báječného a budeme ho obdivovať. Znamená to len prijať, že ten druhý je taký, aký je a je jedno či je silný alebo slabý. Keď niekoho netolerujeme, znamená to, že ho chceme zmeniť. (NETOLERANTNOSŤ = snaha zmeniť toho druhého – pozn. Nemenovaný Klasik)
Tolerancia znamená, že partnera berieme takého aký je, a že dokonca uznávame, že je hotový taký, aký je. (29)
Z toho, ako si poradíme s partnerom, môžeme tiež poznať, ako ďaleko sme sa dostali na ceste akteptovania samého seba. Ak nevieme prijať seba takého akí sme, potom sa tiež budeme pokúšať zmeniť partnera. Toleranciu nie je možné predstierať, tá plynie z toho, ako sa sami máme radi. V tej miere, ako máme radi sami seba, sme tiež tolerantní voči svojim blízkym. (30)
Úprimnosť
Úprimnosť je vecou odvahy, priznať si niečo, čo vlastne ani nechceme, čo v nás svojimi dôsledkami budí dokonca strach. Každou neúprimnosťou dávame vlastne najavo, že máme pred niečím strach a tiež ho tým zároveň živíme.
Svojich strachov sa zbavíme iba vtedy, ak sa im postavíme čelom. Úprimnosť je tu kľúčom. (31)
Láska
Odmietanie našimi blízkymi je len zrkadlom nedostatku lásky k nám samým, neschopnosť akceptovať seba samých takých akí sme.
Pokiaľ toho druhého potrebujeme, pokiaľ ho chceme zmeniť, pokiaľ nás dokáže urobiť šťastnými či nešťastnými, nemilujeme naozaj. (36)
Nechcem byť sám
Skutočne existujú osamelí pútnici, ktorí nepotrebujú nikoho, kto by uspokojoval ich potreby. Sú šťastní sami so sebou. Poznáme ich podľa toho, že proti partnerstvu nič nemajú a ani nemusia byť sami, ale že dokáže prežiť aj naplnený vzťah. Sú však v mieri a pokoji, či už sami alebo v partnerstve. Poznali, že všetko čo hľadajú, môžu nájsť vnútri v sebe. Je to ideálny partner. (60)
Láska
Pokiaľ potrebujeme dôvod, aby sme milovali, nemilujeme skutočne.
Kúzelné slovíčka „Milujem ťa“ hovoríme často, ale koľkokrát znamenajú skôr „Potrebujem ta“ alebo „Neopúšťaj ma“. Veľa ľudí preto hľadá lásku v partnerskom vzťahu, pretože nie sú schopní mať radi sami seba. Akonáhle sa naučím milovať seba samého, potom budem tiež schopný milovať iných, alebo ešte lepšie povedané, druhého človeka môžem milovať len do takej miery, do akej som schopný milovať sám seba. (76) Láska k sebe samému je mierou našej schopnosti milovať iných ľudí. Bez sebalásky niet lásky k blížnemu. Potom tiež dokážeme byť šťastní, aj keď sme sami. Akonáhle sa zbavíme strachu z toho, že budeme opustení, dokážeme dať viac voľnosti i svojmu partnerovi. Až potom je možná skutočná láska, lebo láske nie je možné ani nasadiť okovy, ani ju vynútiť.
Čo je teda vlastne láska?
Láska je v nás, a len tam ju môžeme nájsť. Čo je vonku, to nám ukazuje, kam sme sa so svojim hľadaním dostali.
Láska na vonkajších okolnostiach nezávisí, nepotrebuje vonkajšie podmienky k tomu, aby sa rozvinula. Láska nechce nič meniť, vie totiž, že všetko je usporiadané najlepšie tak, ako to práve je. Schopnosť človeka milovať ukazuje, ako je duševne vyzretý. Partnerský vzťah nám pomáha rozvíjať našu schopnosť milovať, pretože nám stavia pred oči prekážky lásky. (77)
Neviem milovať
V skutočnosti je lásky schopný každý človek.
Kritika je jednou z veľkých zábran. Keď niečo kritizujeme u iných ľudí, veci či okolnosti, ukazujeme tým len, čo je na nás samých hodné kritiky. Kritickosť k sebe samým či nedostatok sebalásky, to je príčina, prečo nevieme milovať.
Kým ostatných ľudí neakceptujeme takých, akí sú, potom nedokážeme naozaj milovať.
Prestať s kritikou ostatných, to je však možné až potom, keď prestaneme kritizovať samých seba. Až potom, keď sa naučíme mať radi seba samého, budeme schopní dať lásku aj iným. „Neviem milovať“, to neznamená nič iného, než že nemám rád sám seba. (79)
Vernosť
Vernosť sa stále ešte pokladá za merítko lásky. Pokiaľ partner na neveru len pomýšľa, je všetko v poriadku. Až ak ju aj realizuje, je to dôkaz toho, že to s jeho láskou k nám nie je celkom v poriadku. Len málo ľudí môže tvrdiť, že neboli ani v myšlienkach nikdy neverní. (84)
Hovoríme každý inou rečou
Snaha mať pravdu a niekoho presvedčiť, to je výraz pochýb o sebe samom a pocite menejcennosti. Iba ten, kto sám nie je presvedčený, chce presvedčovať druhých, chce, aby robili to isté a mysleli rovnako, aby mu potvrdili, že cíti správne. (86)
Najdôležitejšie pravidlá úspešného rozhovoru
1. Vytvorte príhodnú atmosféru a postarajte sa, aby zostala zachovaná.
2. Vyhraďte si dostatok času. Väčšinou si to naplánujte tak, aby vás hneď potom už nič dôležité nečakalo, aby ste
nemuseli rozhovor predčasne prerušiť.
3. Nezaoberajte sa ničím iným, aby ste sa mohli plne sústrediť na to, o čom chcete hovoriť.
4. Dohodnite sa, že každý bude môcť povedať v kľude svoj názor a nebude prerušovaný. Nesmie sa to ale zneužívať pre
jednostranné monológy. Dohovorte sa na nejakom znamení, keď chcete niečo povedať. Ako cvičenie môžete striedavo
hovoriť tri minúty, ten druhý vtedy smie iba počúvať.
5. Hovorte iba o sebe, o svojich citoch, myšlienkach a názoroch, nehovorte o druhom. Vyhýbajte sa obratom ako „ty si
povedal,“ „ty by si…“ „to nemôžeš,“ „ty chceš iba…“ atď. Teda nie „Ublížil si mi,“ ale „ „Cítim sa zranený.“
6. Počúvajte presne, čo vám ten druhý hovorí , a keď niečomu nerozumiete, hneď sa ho na to spýtajte. Vyvarujete sa zo
seba vyhrknúť: „Áno, áno, ja viem presne, čo chceš povedať.“
7. Nikdy nezabúdajte, že aj ten druhý chce byť rovnako ako vy šťastný, že nechce byť odmietaný, že rovnako ako vy
hľadá pokojné riešenie a rovnako ako vy usiluje sa o splnenie svojich potrieb. (89-90)
Chcem, aby môj partner bol bohatý
Nedostatok, ktorý prináša so sebou želanie vyhrať v lotérii, to je nedostatok nášho sebavedomia. (96)
Emócie a jej možné somatické následky
Úvod
Emocionálne stavy mysle majú samozrejme vplyv na telesné zdravie. Je však dôležité uvedomiť si, že somatické následky závisia na rôznych faktoroch.
Patrí k nim jednak intenzita a dĺžka emócie, jednak – a to je rozhodujúce – aj naša schopnosť sa s danou situáciou vyrovnať. Takú emóciu je možné akceptovať a vyjadriť, ale aj odmietať a potláčať. Náš výčet telesných následkov je v tomto zmysle nutné chápať iba ako podnety, nie ako nutný a nevyhnutný dôsledok uvedených pocitov. Preto hovoríme výslovne o „možných somatických následkoch“. Dlho pretrvávajúce a neustále prítomné emocionálne stavy vedú predovšetkým k chronickým ochoreniam, kým krátkodobé a silné hnutia mysle bývajú sprevádzané skôr akútnym ochorením. (113)
Význam klinického obrazu – Čo robiť?
Bolesť
Bolesť je vždy výzvou k zmene. Postihnutá časť tela, dĺžka, intenzita a druh bolesti nás informujú o súvislostiach a o probléme, ktorý sa za bolesťou skrýva.
Bolesť je súčasťou uzdravenia. (166)
Bolesti hlavy (migréna)
Akútne bolesti hlavy nám naznačujú, že sa orientujeme príliš na hlavu a zanedbávame citovú stránku.
Chronické bolesti hlavy sa objavujú stále znova a znova, sú prejavom neustáleho tlaku, ktorému je postihnutý vystavený. Tlak si však vytvára sám, keď sa bráni svojim pocitom a pokúša sa vyriešiť problém v svojej hlave (rozum namiesto citu), a tak sa ho zbaviť.
Častou príčinou býva potlačená sexualita. Rozum je veľmi dôležitým nástrojom, ale nikdy ba sa nemal stať riaditeľom. To srdce, kde sídlia naše city je skutočným stredom našej osobnosti.
Uveďte znova hlavu a srdce do rovnováhy. Zbavte sa predstáv, aký máte byť alebo čo máte robiť. Prestaňte žiť podľa toho, akých by vás snáď chceli mať tí druhí. Srdce a skutočné pocity vám napovedia, čo naozaj chcete. (167)
Bolesti chrbta
Chrbtica je oporou tela a zdrojom jeho stability rovnako ako stĺp na stavbe. Jej držanie je výrazom nášho vnútorného postoja. Chrbát nesie bremeno a preto bolesti chrbta bývajú výrazom peťaženia. To môže nastať v ktorejkoľvek oblasti života, v každom prípade však je vyjadrením preťaženia psychiky. Sú ľudia, čo si naložia tak veľké bremeno, že ho jednoducho neunesú. Miesto toho, aby si život uľahčili, sťažujú si ho. Ich nároky sa zameriavajú na ideály a perfekcionalizmus. Nemôžu uniesť to, čo sa niesť pokúšajú.
Zbavte sa bremena: sú to iba vaše predstavy, ako čo má byť, a tie stačí odhodiť. (169)
Frigidita
Sexuálne naplnenie si nemožno vynútiť, musí sa prežiť. Znamená to úprimné prežívať svoje city, vedieť vyjadriť svoje potreby a byť sám sebou. Morálne predstavy, aký máte byť a čo je slušné a čo nie, sú tu len na prekážku. Akonáhle si dáme nejaké obmedzenie, bude i naše uspokojenie len obmedzené. V pozadí všetkých sexuálnych problémov je neschopnosť úplne sa uvolniť. To platí pre všetky predstavy a hodnotenie, ale aj pre všetky problémya čokoľvek, čo odvádza pozornosť. Je to strach byť sám sebou, prejaviť sa úprimne a so všetkými svojimi vlastnosťami.
Mŕtvica
Mŕtvicu, ktorá postihuje mozog alebo srdce, vyvoláva v telesnej rovine zužovanie ciev. Dochádza ku krvnej nedostatočnosti, pri ktorej príslušné orgány odumierajú. Následky mozgovej mŕtvice môžu byť veľmi rôzne, vždy však znamenajú nutnosť zmeniť spôsob života. Srdcová mŕtvica zase svedčí o nezažitých emóciách.
Zistite si, s čím v živote nie ste celkom spokojní, kde by ste radi niečo zmenili. Nezabúdajte ani na minulosť. Pokiaľ nájdete niečo, čo by ste dnes urobili inak, svedčí to o nevyriešenom konflikte. Nech je to čokoľvek, je to vždy niečo, čo ste si nedokázali odpustiť. Výčitky a obviňovanie druhých je iba odrazom toho, čo vyčítate sami sebe. Ani vy, ani nikto iný ste neurobili nič zle. (187)
Nachladnutie
Týka sa predovšetkým dýchacích orgánov. Dýchaním sme v kontakte so svojim okolím. Keď nemôžeme rozprávať alebo nás horúčka a telesná slabosť núti, aby sme zotrvali v pokoji, potom by sme to mali akceptovať. Je to výzva, že máme nazbierať nové sily a pozrieť sa do svojho vnútra. (189)
Svalové kŕče
Kŕče bránia normálnym pohybom, sú bolestivé a spotrebuje sa pri nich veľa energie. Telo nás tak upozorňuje na vnútornú kŕčovitosť, ktorá býva často spojená so snahou o dosiahnutie cieľov. Rovnako ako telesné kŕče vyvoláva jednostranná námaha, tak aj dosiahnutiu cieľov bráni aj jednostranné myslenie. Kŕčovitá honba za dosiahnutím cieľa nebýva účinná, stojí veľa energie a môže byť veľmi bolestná. Svalová kŕč nás na to upozorňuje a nabáda nás, aby sme sa uvoľnili. (214)
Rázcestia (života)
Kadiaľ ísť
Vy, ktorí ste si našli túto moju webovú stránku a ktorých zaujal názov „Rázcestie“, zrejme patríte medzi ľudí, ktorí sú nútení často sa rozhodovať - kadiaľ ísť, ako pokračovať ďalej, ako sa správne rozhodnúť v určitej životnej situácii.
Aký som, taký som...
Na začiatku by som vám chcel povedať – niečo o sebe, čo som zač a čo vám chcem ponúknuť:
Až do svojej 4O-ky som bol tvrdým materialistom a Neveriacim Tomášom. Neveril som nikomu a ničomu, čo som nemohol uchopiť do ruky alebo sa ináč presvedčiť svojimi zmyslami o existencii tej-ktorej veci. A dnes - predstupujem tu pred vás práve preto, aby som vám rozprával o tých veciach, ktoré som voľakedy pokladal za holé nezmysly.
Dopredu vám chcem povedať, že nie som ničím výnimočným. Nie som ani jasnovidec, ani veštec, ani nijaký iný divotvorca. Nenarodil som sa so žiadnymi výnimočnými vlohami, danosťami. Nikdy som nebol nijako senzibilný či inak mediálne nadaný. Som taký istý, obyčajný smrteľník ako väčšina z vás a všetko čo viem, som sa prácne NAUČIL počas posledných rokov (vlastne už desaťročí). Vo svojom živote som prešiel mnohými ťažkými životnými skúškami, ktoré som - myslím si - pomerne dobre zvládol. Mnohému som sa pritom naučil a teraz tu pred vami stojím - NIE AKO UČITEĽ, ani NIE AKO nejaký veľký GURU alebo LIEČITEĽ, ale skôr ako taká SMEROVÁ TABUĽA, ako dopravná značka, ktorá vám oznamuje, že za chvíľu budete mať možnosť vybehnúť na diaľnicu, kde - ak naozaj chcete - budete môcť pokračovať vo svojej (životnej) ceste jednoduchšie, bezpečnejšie a možno aj rýchlejšie ako doteraz. Veľmi výstižne to vyjadril p. Jozef Porubčan vo svojej knižke Evanjelium, človek, vesmír:
Poďte sa aj vy pozrieť tu odtiaľto, ako sa dívam ja!
Z tohoto hľadiska sa možno i vám bude svet javiť novší a zaujímavejší.
Ten pohľad si však žiada odvahu preniknúť pod povrch života.
V poslednom čase som si zapísal mnohé svoje myšlienky, o ktoré by som sa chcel s vami podeliť, o ktorých si myslím, že by mohli viacerých z vás zaujať, a možno by mohli aj viacerým z vás pomôcť na rôznych tzv. „rázcestiach života“. Tieto myšlienky by som vám chcel ponúknuť vo forme krátkych prednášok s následnou možnou diskusiou na dané témy.
Chcem, aby hneď na začiatku bolo jasné, že nezastupujem ŽIADNU organizáciu, cirkev, ani inú inštitúciu, či skupinu ľudí. To, čo vám budem hovoriť, je môj osobný názor, o ktorý sa s vami chcem podeliť, ktorý však nemusíte nutne prijať. Tak isto budem rešpektovať váš názor a očakávam to aj od vás.
Často budem uvádzať citáty z rôznych kníh alebo z knihy kníh - Biblie. Nie však preto, aby som sa opieral o autoritu autorov tých kníh alebo o autoritu Biblie, ale pretože to, čo považujem za dobré a správne, je tam jednoducho, jasne a výstižne sformulované. Pravdu nikdy nepovažujem za pravdu iba preto, lebo to tvrdí ten alebo ten, iba preto, lebo je to napísané tam alebo tam. V tejto súvislosti ma zase napadá myšlienka z knižky Vesmír v nás od Ing. Michala Burdu (tiež bývalý tvrdý materialista):
Syn môj, never ničomu, čo Ti kto povie.
I keby som to bol ja sám,
pokiaľ to nevyhovuje zdravému rozumu.
Ale i potom tomu never,
ale pokladaj to za prijateľnú domnienku až do času,
keď sa sám budeš môcť o tom presvedčiť.
Podobne ako zlatokop v pote tváre pracuje dni a týždne, kým narazí na zlatú žilu, kým nájde zlatonosný potok, aby v ňom mohol vyryžovať zlaté nugátiky, tak aj ja som prečítal veľa kníh. Žiadna z kníh však nemôže obsahovať všetku pravdu a žiadna z kníh neobsahuje iba pravdu. Ale ak čítaš pozorne, z každej môžeš vyryžovať nejaké tie zlaté zrnká pravdy a tie potom môžeš poskladať ako mozaiku do tej predlohy, ktorú si si v doterajšom, v predošlom, či v predošlých životoch vytvoril, vymodeloval.
Teraz keď už zhruba viete s kým máte do činenia, dovoľte mi aby som vás privítal trochu nezvyčajným pozdravom:
P O K O J V Á M !
Najprv mi napadlo (ktovie prečo?) staré hebrejské slovo „SHALOM!“, ktoréý používali ako pozdrav už v biblických časoch. Týmto pozdravom si navzájom želali, priali, aby žili v pokoji, aby mali v sebe pokoj, inak povedané, aby mali POKOJ V SRDCI.
POKOJ je základom všetkých dobrých vecí. Bez pokoja v sebe nemôžeme milovať, bez pokoja v sebe umelec nemôže tvoriť, skrátka, bez pokoja v srdci svet nemôže ísť dopredu. Iba ak stagnovať, alebo upadať. A o tom to je... (o tom to bude).
V dnešnom svete je veľmi veľa nepokoja, strachu, nervozity, stresov. Ľudia si to už ani neuvedomujú. Ba, čo je ešte horšie, je v móde „zbierať“ zlé katastrofálne správy, negatívne informácie a rozčuľovať sa nad tým, aký tento svet je, akí sú dnes tí ľudia. To, čo je pekné, oku lahodiace, správne a užitočné, to akosi „nefrčí“, to ľudí nefascinuje, nedráždi, nepriťahuje. A potom to, čo nás priťahuje, dráždi, fascinuje, čo upútava našu pozornosť, tomu potom (nevedomky) venujeme svoju (vitálnu) energiu. A potom sa čudujeme, že sme stále nervózni, unavení a chorľaví. Kde sa podela naša energia, naša vitalita? Jedna ukrajinská liečiteľka pred pár rokmi nám to povedala veľmi jednoducho a výstižne: ...iďjót v ťjómnotu! A to je obrovská priepasť, ktorú – úplne zbytočne - dopujeme svojou energiou a to dobrovoľne a na úkor nás samých.
Práve v tejto oblasti mám mnohé veľmi zaujímavé skúsenosti a zážitky, o ktoré by som sa chcel s vami postupne podeliť.
Dnešní uponáhľaní, unaháňaní ľudia už väčšinou ani nevedia, čo to je - mať v sebe kľud, mať pokoj v srdci. Neustále sa za niečím ženú, nedoprajú si chvíľku oddychu, pokoja a to dokonca ani v nedeľu, či vo sviatok. Už si to ani neuvedomujú, už dávno zabudli, aké úžasné plány, túžby a predsavzatia voľakedy („za mlada“) mali. A tak uháňajú životom dopredu maximálnou možnou rýchlosťou (akoby išli po diaľnici), až kým sa neocitnú na nejakej (životnej) križovatke - na rázcestí, kde ich život prinúti spomaliť, zastať a zamyslieť sa, ako a kadiaľ ďalej.
Mladý, dospievajúci človek máva predstavy a predsavzatia, že až ON bude veľký, dospelý, ..., čo všetko bude robiť ináč, čo všetko zmení, čo všetko dokáže.
Niekomu sa to darí viac, niekomu menej. V dnešnom značne komplikovanom svete to býva skôr menej ako viac. V tom druhom prípade už hneď na začiatku prichádzajú existenčné otázky (zmysel života, samotnej existencie, poslanie človeka...), ktoré by ináč prichádzali až v strednom veku (väčšinou okolo štyridsiatky).
Tí šťastnejší, ktorým sa podarí presadiť, môžu sa naplno rozbehnúť po diaľnici života a uháňať sto tridsiatkou. Dokedy však dokážu držať to správne tempo, záleží predovšetkým na nich samých, na ich vnútorných hodnotách. Život dnes každému z nás pripravuje veľa lákavých vecí, ale aj veľa stresových situácií (a oni zrejme spolu úzko súvisia). Život nás každú chvíľu núti rozhodovať sa medzi rôznymi alternatívami, pred ktoré sme postavení. Máme možnosť slobodne sa rozhodnúť. Ale ak sa rozhodneme „nesprávne“, skôr či neskôr sa nám to „vypomstí“.
Diaľnica je úžasný vynález, skrýva však v sebe aj mnohé nebezpečenstvá a aj tá najlepšia a najdlhšia raz niekde končí. Niekde z nej treba zísť a ďalej pokračovať po starších, užších a menej pohodlných cestách. Každú chvíľu prechádzame križovatkami, každú chvíľu prichádzame na rôzne rázcestia, na ktorých nás čaká rozhodovanie - KADIAĽ ÍSŤ ďalej, kedy sa vydať tamtým smerom a komu ešte predtým dať prednosť. Človek nemôže jazdiť stále iba po diaľnici. A tým, že sme zišli z diaľnice, už sme nútení čoraz viac brať ohľad aj na ostatných a keď je to potrebné, tak im dať prednosť.
Často počúvame, ale aj sami hovoríme „Už to nejde tak, ako voľakedy, všetko sa akosi obracia proti mne, je to samá nespravodlivosť(!). Pane Bože, prečo si to dopustil?“ (!)
Ak na konci tejto poslednej vety je otáznik, ak sa pýtame, ak sa zaujímame o dôvod našich problémov a neúspechov, je to v poriadku. POZOR však na to, či naša netrpezlivosť medzičasom nezmenila ten otáznik na výkričník!!! Je diametrálny rozdiel medzi úprimným záujmom - čiže otázkou - a výčitkou. Hlavne ak je to mienené - mierené voči najvyššej autorite, voči Bohu. To už je taká nehoráznosť, ako keby tebe - „mysliacej korune tvorstva“ - mala niečo vyčítať tvoja myšlienka, ktorú si ty sám vytvoril - stvoril. To je vlastne čosi nemysliteľné. Keby sa to však predsa stalo, čo by si si s takou - svojou vlastnou - myšlienkou počal? Asi by si ju jednoducho odvolal, zrušil.
Ak si teraz predstavíš, že si na mieste tej tvojej myšlienky a začínaš reptať, kritizovať, vyčítať čosi tvojmu pôvodcovi, tvojmu stvoriteľovi, možno pochopíš príčinu svojich neúspechov, bolestí, chorôb a iných nepríjemností, ktoré ťa v poslednom čase stíhajú. Pretože je to vzbura proti autorite - dokonca proti tej najvyššej.
Tak teda ako ďalej? Kadiaľ ísť? Akým smerom pokračovať?
Univerzálny návod zrejme neexistuje. Aspoň ja o takom neviem.
Jedno je však isté: treba čím skôr prestať s reptaním, výčitkami a nadávaním na kohokoľvek a čokoľvek okolo nás a začať HĽADAŤ. „Hľadaj - nájdeš, pros a dostaneš, klop a bude ti otvorené.“
Ak to myslíš naozaj vážne a budeš mať dostatok trpezlivosti, určite stretneš tých správnych ľudí, tie správne veci a udalosti, ktoré ťa povedú ďalej. Treba však byť vnímavý a chodiť po svete s otvorenými očami, ušami a všímať si súvislosti („náhody“, zvláštne zhody okolností), ktoré sme predtým nevnímali. (pozri James Redfield: Celestínske proroctvo - Prvé nahliadnutie)
Človek
O kom - o čom sa tu vlastne bavíme? O mne, o tebe, o ňom... čiže o človeku.
Čo je vlastne človek?
Z rôznych pohľadov sa nám javí vždy inak a inak.
- Pre materialisticky zmýšľajúceho človekom je toto telo, ktoré vidíme pred sebou, v ktorom prebiehajú rôzne fyzické
a chemické reakcie, riadené ľudským mozgom.
- Voľakedy sa hovorilo - „Táto dedina ráta toľko a toľko duší“. Gogoľ písal o „mŕtvych dušiach“, ktoré akosi suplovali človeka. Toto sú
pohľady ako keby človek bol iba dušou.
- V nábožensky orientovanej literatúre sa človek najčastejšie spomína ako tvor, ktorý má telo a dušu. Ale spomína sa aj ako bytosť
trojúrovňová: soma-psyché-pneuma (telo-duša-duch).
- V niektorých teóriách (napr. AROLO) sa na človeka hľadí ako na bytosť s piatimi úrovňami.
- V orientálnych filozofických a náboženských smeroch sa človek delí na sedem úrovní - sedem energetických tiel súvisiacich so
siedmymi hlavnými čakrami.
To, že človek nie je iba to fyzické telo, ale aj čosi naviac, je už dnes jednoznačne preukázané. Napr. Kirlianovými fotografiami aury, snímaním termokamerou a pod.
Dnešná lekárska veda je síce zameraná iba na liečenie fyzického tela a jeho jednotlivých orgánov, ale čoraz viac uznáva aj vplyv jemnejších impulzov ako sú problémy psychické.
Podľa S. N. Lazareva „Človek predstavuje veľmi zložitý informačno-energetický systém, ktorý iba z niekoľkých percent pozostáva z fyzického tela a vedomia a z 95 až 98 percent z informačno-energetických vrstiev podvedomia, rovnako neznámych ako vesmír.“
Podľa Služobníka Ľalie (Sophia č. 4/94) je človek „diamantom vnoreným do hmoty“.
Kto z nich má teda pravdu??? Možno že všetci. Môžu mať pravdu, pretože záleží na tom z akého pohľadu a za akým účelom sa pozeráme na človeka.
Život (Ž/ž)
ŽIVOT - existuje iba jeden, tento, ktorý tu a teraz prežívane, v tomto „slzavom údolí“, kde prekonávame toľké trápenia, neúspechy, choroby a úzkosti?
Existuje niečo viac, niečo väčšie - vyššie, čoho sme súčasťou, čoho súčasťou by mohol byť tento náš život? Niečo, čo by sme mohli nazvať Životom s veľkým „Ž“?
Naše deti a ich deti sú vlastne určitým spôsobom pokračovaním nášho života. Nesú ďalej štafetu našich úspechov a sklamaní, víťazstiev a porážok, preberajú po nás okrem fyzického dedičstva väčšinou aj dedičstvo našich zvykov (návykov, zlozvykov), názorov a podvedomých reakcií na určité podnety a životné situácie. To by mohol uznať aj ten najzarytejší materialista.
Ak sa vymaníme z obručí materializmu a zamyslíme sa nad tvrdeniami, poznatkami duchovných vied, stretneme sa v prvom rade s teóriami našich kresťanských cirkví o posmrtnom živote. Tento má byť pokračovaním života v duchovných rovinách, po odumretí našej telesnej schránky. Podľa týchto teórií máme k dispozícii iba tento jeden pozemský život a kvalita toho posmrtného bude závisieť od toho, ako sme sa v tomto pozemskom chovali, ako sme sa osvedčili, predovšetkým od toho, ako sme poslúchali a dodržiavali prikázania cirkvi.
Kresťanských cirkví je však viacero a tých mimokresťanských ešte oveľa viac. A všetci chcú mať pravdu. Čo je to tá PRAVDA? O tom potom - to je téma ďalšieho zamyslenia.
Cirkvi mimokresťanské - hlavne orientálne - väčšinou tvrdia, že existuje viacero životov, hovoria o kolobehu životov, v rámci ktorého sa ľudská duša opakovane vracia do pozemského života, aby sa ďalej zdokonaľovala a naprávala omyly a chyby, ktorých sa v predošlých životoch dopustila. Takýto pohľad na život bol bežný aj na začiatku nášho letopočtu, čomu nasvedčujú dokonca aj niektoré state z Nového zákona.
A my sme tu preto a nato, aby sme žili podľa PRAVDY.(!) Ale ČO JE VLASTNE PRAVDA? V tejto (život), ale aj v iných otázkach?
Pravda (P/p)
Na jednej strane sa hovorí, že Pravda je iba jedna jediná. Na druhej strane sa však tiež tvrdí, že „každý má svoju pravdu“. Aká teda je pravda o pravde? Možno, že platí aj jedno, aj druhé tvrdenie. Ibaže každé platí z iného pohľadu, v inej sfére, v inej dimenzii.
Povedal by som, že v otázkach, ktoré sa týkajú priamo pozemského života, ktoré vychádzajú z nášho vnútra, z našich pocitov, zážitkov a z nášho (obmedzeného) chápania okolitého sveta, môže sa stať, že vlastne dvaja ľudia, ktorí majú protichodné názory na tú istú vec, môžu mať - zo svojho uhla pohľadu - súčasne pravdu. V kapitole Človek sme si ukázali rôzne spôsoby nazerania na človeka a práve podľa tohoto a podľa schopností pozorovateľa (materialista, duchovne zameraný, jasnovidný...), každý môže „objektívne“ vnímať pozorovaný objekt iným spôsobom.
V otázkach najvyšších princípov by však mala platiť iba jedna jediná Pravda. Sem by mohli patriť aj napríklad otázky života a smrti, zmyslu života a existencie vôbec ako aj mnohé ďalšie (svetonázorové) otázky.
Jeden múdry človek povedal:
„Na svete nič nie je isté. Iba jedna jediná vec je istá a to je fakt, že nie je isté vôbec nič. Ale ešte ani toto nie je celkom isté.“
Etika/etikoterapia
Najprv skúsme tento pojem zadefinovať. Podľa môjho chápania je to súhrn písaných i nepísaných pravidiel správneho správania sa človeka v určitých situáciách. Jej kritériá sa čiastočne môžu meniť s časom, s okolnosťami, so zaužívanými zvykmi v jednotlivých krajinách, oblastiach.
Základné princípy etiky celkom dobre vystihuje 10 božích prikázaní. Keby sa tieto jednoduché usmernenia podarilo ľudstvu dodržiavať, nebolo by potrebné mať plné knižnice zákonov, vyhlášok, iných predpisov a právnických noriem.
Ich základ sa však nachádza niekde hlboko v nás samotných. Ak niekedy aj konáme „nesprávne“ - skoro vždy v mene spravodlivosti - ak si aj vieme svoje konanie zdôvodniť, niekedy sami vo svojom vnútri cítime, že to tak nie je celkom správne. A tak sa v takýchto prípadoch dostávame (naše ego) do vnútorného rozporu (disharmónie) s našim vnútorným (vyšším) ja. Hoci sa nám „podarí“ našimi argumentmi prehlušiť ten tichý vnútorný hlas svedomia, umlčať ho nedokážeme. A tak v sebe nosíme ten rozpor, ktorý pomaly ale isto (ako tie povestné božie mlyny) po troške začínajú nahlodávať to naše presvedčenie a keď takýchto impulzov v sebe nahromadíme veľa a stále ich zatláčame kdesi do pozadia - do nášho podvedomia, po čase sa nám to začne prejavovať napr. v alergických reakciách alebo v konkrétnych chorobných prejavoch na fyzickej úrovni.
Ak je táto postupnosť dejov, udalostí možný, čiže ak porušenie (porušovanie) etických princípov môže zapríčiniť alergické reakcie alebo fyzické ochorenie, potom by mala existovať aj opačná cesta, opačný postup. Ak sa nám podarí prísť na súvislosť nášho zdravotného problému s jeho možno, pravdepodobnou príčinou, potom sa nám otvára reálna cesta k odstráneniu nášho neduhu - k vyliečeniu choroby. A keďže táto cesta je prirodzená, bez vonkajších zásahov vo forme umelých napr. chemických vplyvov, môžeme dospieť nie iba ku zmierneniu, potlačeniu príznakov, ale aj ku skutočnému vyliečeniu. Samozrejme, musíme preto určité veci urobiť.
Základné etické princípy sú ľuďom vlastné od nepamäti. Možno práve preto si ich niektorí akoby nepamätali.
My si ich pamätáme, ibaže nám niekedy akosi nevyhovujú.
Človek je „od prírody“ tvor pohodlný, ba až lenivý. Nieže by tak bol stvorený, ale jeho slobodná vôľa daná Stvoriteľom, mu umožňuje rozhodovať sa hoci aj v rozpore s tým, čo má hlboko vpísané vo svojom svedomí.
Žijeme v našom trojrozmernom - hmotnom - duálnom svete. Tento náš hmotný svet je akoby bojiskom dobra a zla, medzi ktorými sa človek neustále musí rozhodovať.
Duálny svet preto, lebo vo veciach „svetských“, pozemských sa vždy rozhodujeme medzi dvomi úrovňami: dobrý - zlý, teplý - studený, hore - dole, vonku - vnútri, tmavý - svetlý, atď., prípadne medzi týmito možnosťami môže existovať celá škála „odtieňov“. Tento svet vnímame pomocou našich fyzických zmyslov ako je zrak, sluch, hmat, chuť, čuch.
Človek však nežije iba v tomto - fyzickom svete. Človek tento duálny svet presahuje hoci nie vždy si to uvedomuje. Existuje na troch úrovniach: okrem fyzického tela má aj dušu a ducha (soma, psyché, pneuma).
Takže okrem tohoto hmotného - fyzického (hrubohmotného) sveta, ktorý je duálny, existuje aj jemnohmotný svet, ktorý je trojúrovňový.
Stále však je to iba JEDEN SVET, ktorý sa skladá z úrovne, ktorú vnímame zmyslami a z úrovne (úrovní), ktorú (ktoré) bežne nedokážeme nevnímť.
S našim vnímaním to však nebolo takto od počiatku. Človek voľakedy bežne vnímal jemnohmotné javy, postupne však sa čoraz viac zameriaval na fyzický, hrubohmotný svet a tým sa od jemnohmotného sveta „vzďaľoval“, prestával ho vnímať až nakoniec túto svoju vlastnosť takmer úplne stratil.
Dnes už máme medzi nami iba niekoľko málo jedincov, ktorí sú schopní ako-tak tieto javy vnímať. Hovoríme, že sú senzibilní, že majú jasnovidecké schopnosti.
Tieto naše schopnosti sme však nestratili úplne, iba ich máme „zastreté“ a usilovnou a vytrvalou prácou na sebe máme možnosť ich získať znova. Bežný smrteľník vníma jemnohmotné deje ako vnuknutia iba v určitých výnimočných situáciách - napr. pri ohrození jeho osoby prípadne niekoho jemu veľmi blízkeho. Vníma ich však aj ako „hlas svedomia“, ako vedomie dobra a zla.
Ak človek tieto jemnohmotné (pre-)javy neprijíma (nevyhovujú mu), vedome pracuje proti nim, môže si veľmi ublížiť. Porušuje tým základné etické princípy, ktoré máme všetci hlboko vryté v našom podvedomí. Ak pracujeme v rozpore s nimi, pracujeme vlastne v rozpore so sebou samým - poškodzujeme sami seba. Spočiatku na fyzickej úrovni nikto nič nemôže spozorovať. K deformáciám dochádza na úrovni pre vás neviditeľnej, duševno-duchovnej. Po čase sa deformácie prejavia na rôznych energetických úrovniach, až sa napokon prejavia aj na úrovni fyzickej.
Tento proces našťastie nie je nezvratný. Odstránenie problémov sa dá dosiahnuť - zásahmi na rôznych (neviditeľných) energetických úrovniach, ktoré sa potom následne prejavia až na úrovni fyzickej. Návrat - nastolenie pôvodného, priaznivého stavu môže byť rýchly alebo pomalší, podľa závažnosti. Ak niekto celé roky „pracoval“ na tom, že má napr. žalúdočné vredy, ťažko môže čakať, že sa toho zbaví „na počkanie“. Šoféri vedia, že ak cestou do kopca musia zaradiť 2. prevodový stupeň, pravdepodobne aj dole pôjdu podobne. Akútne - krátko trvajúce problémy sa dajú riešiť pomerne rýchlo, niekedy aj „na počkanie“. Dlhotrvajúce, vleklé, chronické choroby však zvyčajne vyžadujú dôkladnejšie, pravidelné a dlhodobé pôsobenie.
Problém je v tom, že sa jedná o zásahy - nápravu na jemnohmotných, neviditeľných energetických úrovniach, ktoré málokto ovláda, a výsledky, účinnosť zásahov sa ťažko kontrolujú. Ďalej môžu do procesu vstúpiť také (často neuveriteľné) okolnosti ako napr. podvedomé odmietanie, alebo lipnutie na svojich chorobách. Je to zvláštne, ale nie každý postihnutý sa chce naozaj zbaviť svojich chorôb. Sú napr. aj takí, ktorí si na svojich chorobách zakladajú, lebo „vďaka tým chorobám“ na seba pútajú pozornosť svojich blízkych, a cítia sa „vďaka svojej chorobe“ dôležití, preto, že napriek všetkým tým zlým výsledkom vyšetrení stále toľko dokážu, toľko vládzu... Z takýchto „pacientov“ (aj keď o pomoc požiadali), energia vynaložená na nápravu opadáva doslova ako hrach zo steny.
Je tomu tak preto, že PRÍČINA celého toho negatívneho procesu, ktorý nakoniec viedla k fyzickému ochoreniu, nie je v energetických rovinách, ale v ešte jemnejších („vyšších“) - v oblasti duchovno-duševných procesov. V oblasti uvedomovania si seba samého, svojho okolia, v oblasti myslenia, prijímania vonkajších podnetov, v reakciách na ne. Tieto procesy si väčšinou vôbec neuvedomujeme a ani ich bežne nedokážeme ovplyvniť. Ak nás niekto „vytočí“, tak sme rozčúlení a ťažko si s tým pomôžeme. Aby sme to dokázali, vyžaduje to dlhodobé úsilie a prácu ("tréning") na sebe samom.
Cesta vedie cez hľadanie pochopenia ľudí v našom okolí - hlavne tých, ktorí nám „ubližujú“, ktorých považujeme za zlých, za nepriateľských.
Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Je to pravda. Platí to však nielen v rovine fyzickej, ale aj na hladinách jemnejších. Skúsme si uvedomovať napr. naše podvedomé reakcie (myšlienky, pocity, emócie), keď sa máme stretnúť s niekým, kto je nám nepríjemný. Vrzgnú dvere u toho nášho... (blbého, otravného, nespravodlivého, neznesiteľného...) šéfa, v telefóne sa ozve svokrin hlas... atď. Aká je naša okamžitá reakcia? Stiahnutý žalúdok, odpor, hnev, rozčúlenie, obviňovanie, strach? Ďalšie negatívne emócie? Je to celkom pochopiteľné a ľudské. Ibaže je to z princípu nesprávne a preto škodlivé, hlavne pre nás samotných. Prečo? Pretože ešte skôr ako nám ten druhý môže nejakým spôsobom „ublížiť“, ubližujeme mu našim útokom na neviditeľnej, mentálnej, myšlienkovej úrovni. Pochopiteľné a ľudské to je, ale nie je to správne ani naozaj spravodlivé (aj keď sa nám to niekedy spravodlivým zdá). Je to útok na niekoho (aj keď nie fyzicky), ktorý ti neubližuje.
Že ten dotyčný je taký a onaký? Že ti (alebo aj ďalším) koľkokrát ublížil?
Ďalšie úslovie hovorí, že vraj cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Väčšina ľudí, ktorí nám „ubližujú“ - verte mi - to nerobia so zlým úmyslom, ale možno zo zúfalstva, z nevedomosti alebo dokonca aj v mene spravodlivosti či v snahe pomôcť.
Hľadaj a nájdeš - pohnútky konania tých druhých. Snaž sa pochopiť dôvody ich „zlého“ konania. Po čase iste dospeješ ku konštatovaniu, že na svete je veľmi málo „zlých“ ľudí. Postupne sa naučíš ich chápať a budeš im môcť ľahšie odpustiť ich previnenia voči tebe. Prestaneš im zlo odplácať rovnakým zlom (oko za oko - zub za zub) a možno po čase dokážeš aj „nastaviť aj ľavé líce, ak ťa niekto udrie po pravom“.
A to už sme pri tých najzákladnejších, najdôležitejších aspektoch etiky a tým aj etikoterapie. Že to nie je nič nového, že to máme napísané už takmer 2000 rokov čierne na bielom, v Písme? Správne. Ibaže etikoterapia je ešte oveľa staršia disciplína.
„Desatoro“ nám priniesol Mojžiš pred ďalšími 4-5 tisícročiami a my s tým máme problém ešte aj dnes.
Už dvetisíc rokov nás učia, že nie oko za oko - zub za zub, ale láska, pochopenie a odpustenie je to správne. Čo sme si z toho dodnes osvojili? Koľkokrát v živote reagujeme akoby sme žili ešte v starozákonných časoch? A potom sa čudujeme, že sa svet akosi obracia proti nám, že je svet voči nám nespravodlivý. Tá naša „ľudská“ spravodlivosť je veľmi často zdeformovaná, skreslená našim podhľadom zdola, od zeme, od našich prízemných, sebeckých pohnútok.
„Pohľad zhora“, z hľadiska vyšších princípov nám veľmi často dáva celkom odlišný obraz, inú hierarchiu životných hodnôt, inú závažnosť (váhu) mnohých našich činov či už kladných alebo záporných.
Nechcem však tu robiť kázeň, ani prednášku o Biblii. Vráťme sa späť na zem, k našim každodenným boľačkám, chorobám, krivdám a nešťastiam.
Kým nás „bota netlačí“, kým nás nič nebolí, myslíme si, že je všetko v najlepšom poriadku, že sme super a že svet je pre nás gombička. A odrazu - ako blesk z jasného neba - je zle-nedobre. A my si väčšinou nevieme predstaviť, prečo sa nám to stalo. Veď my sme predsa takí dobrí, každému chceme len dobre, pomáhame, ba čo viac, obetujeme sa, atď., atď., atď.
Naozaj je tomu tak?
Len sa nad sebou trošku zamysli! Skutočne miluješ ľudí, nemáš nijakého nepriateľa, na nikoho sa nehneváš, nikto ťa nerozčuľuje? Ak sa ti v minulosti stali nejaké krivdy, vyrovnal si sa s nimi? Odpustil si všetkým, ktorí ti „ublížili“ alebo to všetko v sebe dusíš a zatláčaš do svojho vnútra a tvoje emócie s tebou zakaždým zacvičia, keď toho-ktorého človeka stretneš?
Prvá - prirodzená ľudská - reakcia býva: „Jááááá??? Ja sa na nikoho nehnevám!!!“.
Zvyčajne si to však ten dotyčný trošku premyslí a potom dodá: „Ale tomu môjmu... (tej mojej...) to nikdy neodpustím!...“
A už sme pri koreni mnohých našich problémov. Hnev a nenávisť sú celkom pochopiteľné, ľudské a spoločensky tolerované reakcie. Vychádzajú z nášho pocitu krivdy (ne-spravodlivosti), z pocitu, že sa deje (hlavne voči nám) niečo nespravodlivého. Z hľadiska trochu vyššieho (energetického) však hnev a nenávisť predstavujú veľmi deštruktívne programy. Z pohľadu „ZHORA“ takýto človek sa javí podobne ako ten „zlý“, ktorý okolo seba seká, rúbe a rúca všetko, na čo dosiahne. Že takému „zlému“ sa to vypomstí, nad tým sa ani tak nepozastavujeme, považujeme to za spravodlivé. Ale prečo sa to stane NÁM, dobrým a spravodlivým???!!! Nuž, preto, lebo vo svojej podstate sme sa prepožičali podobným silám, pohnútkam, sme obklopení rovnakou energiou, ako ten druhý.
To, že človek reaguje podráždene na určité podnety, je v poriadku. Je to prirodzené a potrebné k tomu, aby sa veci menili k lepšiemu, aby svet napredoval, šiel dopredu. Nie je však správne, ak tieto emócie do seba zatláčame, ak ich v sebe dusíme. Tým nič nevyriešime, iba sami sebe škodíme.
Čo teda s tým? Nechať tým našim emóciám volný priebeh? Nechať to „vybuchnúť"? Uľaví sa nám síce, ale výsledok tiež nebýva uspokojivý. Vznikajú z toho hádky, zvady a ďalšie, často ešte deštruktívnejšie emócie.
Že s ním (s ňou) sa to nedá? Skutočne? Vieš, čo je to „asertivita“? Uvedomuješ si, aký je rozdiel v postojoch a riešeniach medzi mužom (Marťanom) a ženou (Venušankou)? Ale o tom potom.
Teraz by sme mali skôr pokračovať v smere hľadania riešení rôznych konkrétnych zdravotných problémov, odhaľovania ich príčin a hľadanie nápravy v záujme uzdravenia. Je to „jednoduché“, pretože k tomu nepotrebujeme žiadne lieky, prístroje, vyšetrenia...
To najdôležitejšie, čo k tomu potrebujeme je: CHCIEŤ. Druhým krokom je VYTRVAŤ pri našom chcení a treťou podmienkou je byť pripravený začať MENIŤ SEBA SAMÉHO, svoje dávno zakorenené (zlo-) zvyky a návyky.
Ako začať?
Skús pomenovať svoj problém.
1.) problémy so žalúdkom
2.) problémy vôbec s trávením
3.) krátkozrakosť
4.) ďalekozrakosť
5.) nedoslýchavosť
6.) bolesti v kolenách
7.) bolesti v nohách
8.) bolesti v rukách
9.) bolesti v kĺboch...
Toto sú niektoré príklady problémov, u ktorých sa stačí trošku zamyslieť a „sedliacky rozum“ alebo samotná slovenčina ti naznačí možný pôvod (koreň) problému:
ad 1.) „Neleží ti“ náhodou niekto už dlhší čas „v žalúdku“?
ad 2.) Nemáš niekoho (niečo, nejaké situácie, typickú povahovú črtu alebo skupinu ľudí), koho „nemôžeš stráviť“?
ad 3.) Nehľadíš iba na seba, do takej miery, že tí ostatní (tvoji najbližší) „ti môžu byť ukradnutí“?
ad 4.) Nepozeráš sa viac na tých druhých, nestaráš sa prehnane o všetkých okolo seba, až je to na úkor teba samého?
ad 5.) Tvoj zhoršený sluch by mohol byť dôsledkom toho, že už dlhší čas niečo počuť nechceš, - zatváraš si uši pred
niečím. Druhou možnosťou je, že to ani nie je tvoja nevôľa počúvať, ale jednoducho to už počúvať „nevládzeš“,
a inú možnosť obrany si (aspoň zatiaľ) nenašiel.
ad 6.) Kolená sú spojené so strachom z niečoho - „trasú sa mu kolená“. Máš z niečoho strach? Týka sa to budúcnosti (pravá
noha), alebo to pochádza z minulosti (ľavá noha).
ad 7.) Nohy máme na to, aby sme mohli kráčať (dopredu) životom. Kráčaš životom dopredu? Napreduješ aspoň v určitých
oblastiach života?
ad 8.) Ruky sú nástrojom tvorenia. Si tvorivý? Vytváraš nejaké hodnoty, či už fyzické, alebo duševné (duchovné)?
ad 9.) Kĺby nám umožňujú pohyb, pohyblivosť, ohybnosť. Opakom toho je strnulosť, neohybnosť - v nefyzickej rovine sa to
môže prejaviť ako tvrdohlavosť, neprispôsobivosť, zotrvávanie na starých (skostnatených, strnulých) princípoch,
postojoch.
Toto sú príklady takých najokatejších - zdôrazňujem - možných súvislostí medzi niektorými chorobami a našimi nedostatkami, ktoré ak trvajú dostatočne dlho, môžu spôsobiť až fyzické, telesné zmeny.
Ďalšie, menej jasné súvislosti vychádzajú zo skúsenosti mnohých psychológov a dajú sa nájsť v rôznych publikáciách z tejto oblasti. Autormi takýchto publikácií sú napr. L. Hayová, Dr. S. N. Lazarev, Dr. Vogeltanz, Dr. C. Bezděk, Dr. R. Dahlke a ďalší. Na Slovensku sa týmito otázkami zaoberá napr. Dr. Rusnák, ktorého občas môžete vidieť aj v ST.
Ak sa ti už podarilo svoj problém pomenovať a nájsť nejaké možné súvislosti s tým, ako sa chováš v určitých typických situáciách, voči určitým ľuďom a pod., potom už stačí iba „maličkosť“ - zmeniť to.
Určite, nedá sa to urobiť len tak „lusknutím prstov“ - „zvyk je železná košeľa“ - a potom „prečo sa mám zmeniť práve ja a nie on - oni?“ Ak takto rozmýšľaš, potom ešte ťa asi ten tvoj problém dosť nepotrápil, môžeš ešte nejaký čas pokračovať - až to bude ešte horšie. Jedno je však isté a vyskúšané: Toho druhého môže zmeniť iba jeden jediný človek na tejto zemi. Nie si to však ty, ale iba on sám. A kto môže TEBA vyliečiť, zmeniť skutočne ti pomôcť? Nikto iný, jedine TY sám. Tí druhí ti k tomu vytvárajú určité podmienky - niektoré sa ti páčia, iné nie, ale tú zmenu si musíš „odmakať“ sám. A k tomu potrebuješ tie dva spomínané atribúty: úprimne CHCIEŤ a VYTRVAŤ vo svojom chcení dostatočne dlhý čas, kým sa začnú prejavovať výsledky.
Nie je to žiadna koňská injekcia, alebo antibiotikum, ktoré rýchlo a spoľahlivo zaberú, ale na druhej strane nemá žiadne vedľajšie účinky a ak pritom vytrváš, prináša to neuveriteľné výsledky vo forme zmien v tvojom živote, v tvojom okolí, aj v tvojom ďalšom osude. A má to jednu OBROVSKÚ výhodu: nepotrebuješ k tomu nikoho a nič. Ani lekára, ani drahé lieky, ani žiadne drahé prístroje. Všetky nástroje, ktoré potrebuješ, už máš, stačí nájsť návody na obsluhu. Tak teda HĽADAJ a určite nájdeš. PROS a určite dostaneš. KLOP a určite ti otvoria.
Ak budeš búšiť vytrvalo na dvere svojho väzenia, skôr či neskôr ti určite otvoria.
Vyjsť von však musíš sám. Nikto ťa von nevynesie.
Láska (L/l)
LÁSKA - to je zázrak zázrakov. Čokoľvek, čo má svoje východisko v láske, je pre človeka a pre svet dobré, správne a prospešné. Svet bol stvorený z lásky. Človek sa rodí z lásky.
Sv. Augustín to formuloval takto: „ Ak miluješ, môžeš robiť čo len chceš.“
Čo je - a čo nie je láskou? Najlepšie to pochopíme, ak budeme citovať ďalšieho kresťanského svätca, Sv. Pavla z Tarzu (1Kor13):
XIII. Hymnus na lásku
1 Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
2 A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy
prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
3 A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som
nemal, nič by mi to neosožilo.
4 Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, 5 nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje
sa, nemyslí na zlé, 6 neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. 7 Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
8 Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.
9Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme.
10 Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.
11 Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom,
zanechal som detské spôsoby.
12 Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem
poznať tak, ako som aj ja poznaný.
13 A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.
V názve tejto témy je naznačená láska s veľkým „L“ a s malým „l“. Prečo asi?
Bolo by to príliš zjednodušené, keby sme takúto mimoriadnu tému, ktorá zamestnáva ľudstvo od nepamäti, o ktorej boli napísané knihy naplňujúce celé knižnice, odbili iba dvomi citátmi od ľudí, ktorí žili pred storočiami, ba pred tisícročiami.
Venovali sa tejto téme básnici a filozofi stoviek generácií, ale nikdy sa nikomu nepodarilo uspokojivo a jednoznačne vyjadriť, ČO JE TO LÁSKA.
To základné kritérium - odpoveď na otázku, čo to alebo ono je láskou alebo už nie - nosíme všetci kdesi hlboko vo svojom vnúti.
Problém je ale v tom, že to zvyčajne mávame veľmi hlboko zahrabané, prekryté rôznymi vrstvami všakovakých „právd“ „spravodlivostí“ a podobne a tak aj keď niekedy by sme chceli tam nazrieť, iba veľmi ťažko a pracne sa dopracujeme k správnej odpovedi. A tak to trebárs odbijeme mávnutím ruky, veď predsa máme slobodnú vôľu sa rozhodnúť, tak prečo sa namáhať a hrabať sa v nepríjemných otázkach a odpovediach?
Slobodná vôľa
Je pravdou, že Boh nám (a v celom stvorenstve jedine nám) dal slobodnú vôľu - možnosť slobodne si vybrať, rozhodnúť sa, a že do tohoto nášho rozhodnutia nemôže zasiahnuť dokonca ani On sám. To právo nám patrí. Ale „beda nám“, ak sa rozhodneme nesprávne.
Je to rozpor, paradox? Na prvý pohľad áno. Pretože našťastie našimi „nesprávnymi rozhodnutiami“ si skôr či neskôr privodíme nepríjemné situácie ako dôsledok nášho konania. Ono to skutočne (podľa mojich skúseností) funguje. Verte-neverte, svet je spravodlivý. Tie povestné Božie mlyna melú pomaly, ale isto. A musíme si uvedomiť, že melú čoraz rýchlejšie - úmerne tomu, ako sa život, ako sa celý svet zrýchľuje. Veľmi zaujímavo o tom píše Lazarev v jednej zo svojich kníh s názvom Diagnostika karmy.
Prečo tie úvodzovky pri slovách „beda vám“ a „nesprávnymi rozhodnutiami“?
Je to preto, lebo v podstate neexistujú nesprávne rozhodnutia. Rozdiel medzi „správnym“ a „nesprávnym“ je iba v tom, že tie „správne“ nás rýchlejšie posunú vpred na našej ceste ako tie „nesprávne“. Tie druhé však hoci náš postup spomaľujú, pripravujú nám úlohy, zážitky a skúsenosti, ktoré pre náš ďalší postup nevyhnutne potrebujeme. Ibaže tieto nové úlohy, zážitky a skúsenosti sa nezhodujú s našimi predstavami a preto ich považujeme za „zlé“.
Spomeňte si na nejaký ten svoj skutok, ktorý ste voľakedy (samozrejme v dobrej vôli, v mene pravdy a spravodlivosti - aspoň vtedy ste si to mysleli) vykonali a o ktorom dnes viete, že bolo „nesprávne“. Čo všetko vám to spôsobilo, aké nečakané, nepríjemné, bolestivé veci ste museli kvôli tomu prežiť, prekonať? Na druhej strane však si zrátajte, čomu všetkému vás to naučilo, k čomu všetkému vás to priviedlo a možno bez týchto „nesprávnych“ rozhodnutí by ste dnes nesedeli, ale niekde úplne inde, kde by sa vám to z dnešného uhla pohľadu nepáčilo. Nie nadarmo sa hovorí, že „všetko zlé je na niečo dobré“.
Tolerancia/pokora/poníženosť
TOLERANCIA je strojársky výraz, znamená určité rozmedzie, v rámci ktorého sa ešte výrobok považuje za dobrý (vyhovujúci, plnohodnotný). Je to určitá rešpektovaná - dovolená, prípustná odchýlka od ideálneho stavu. Dobrým sústružníkom nie je ten, ktorý vyrobí nejaký výrobok vždy a za každých okolností s „absolútnou“ presnosťou, ale ten, ktorý ich dokáže vyprodukovať čo najviac v potrebnej kvalite, čiže v rozmedzí potrebnej - danej tolerancie.
Ak niekto vyžaduje ABSOLÚTNU PRESNOSŤ, znamená to, že neuznáva, nepripúšťa - teda že NEPOZNÁ ŽIADNU TOLERANCIU. V takom prípade hovoríme o perfekcionalizme (syndróm AAT).
Málo vecí - a tak isto málo ľudí môže takejto požiadavke vyhovieť. Preto človek, ktorý nemá (nepozná, neuznáva) žiadnu toleranciu, stretáva iba samé nedokonalé - teda zlé veci, nepodarky a všetci ľudia ho rozčuľujú, vyvádzajú z miery svojou neschopnosťou.
POKORA je výsledkom zvládnutia tolerantného prístupu k životu, okolitému svetu, k ľuďom okolo nás. Cesta k POKORE vedie cez TOLERANCIU. Ak niet v tebe tolerancie, o pokore nemôže byť ani reč.
Správnym predpokladom tolerancie k svojmu okoliu je láska. Niekoho alebo niečo môžeme tolerovať napríklad aj zo strachu, z vypočítavosti a podobne, ale takáto "tolerancia" nás na našej (duchovne) ceste nikam nedovedie.
Ak si došiel už tak ďaleko, že dokážeš „nastaviť aj pravé líce“ je to známkou dosiahnutej POKORY.
Pokora bez tolerancie by bola iba obyčajnou PRETVÁRKOU-PONÍŽENOSŤOU („služobníček“).
PONÍŽENOSŤ to je vtedy, keď sa necháš otĺkať a ponižovať.
K POKORE sa môže dopracovať iba ten, kto bol POKORENÝ a dokázal toto pokorenie („krivdu“) prijať a neodplatiť rovnakým spôsobom (nie oko za oko - zub za zub, ale ...ty doňho chlebom). Kráľ alebo víťaz - úspešný človek, ktorému sa vždy všetko darí, sa bude ťažko učiť pokore.
Hnev/nenávisť/odpustenie
Pravým opakom pokoja, pokoja v srdci je hnev. Nenávisť je nahromadený a vystupňovaný hnev. Je to stav nanajvýš nežiadúci, nepríjemný (pre väčšinu z nás). Je to negatívna emócia, ktorá prináša vždy trpké ovocie. Skrátka, je to pravý opak pokoja a lásky. Dlhotrvajúci hnev, ak s ním nič nepodnikneme, nezačneme s ním pracovať („bojovať“ nie je celkom správny výraz), môže prerásť do nenávisti a táto emócia už je vyslovene deštrukčného charakteru.
Zbaviť sa hnevu nie je jednoduché. Musíme za týmto účelom vynaložiť značnú dávku úsilia pre pochopenie konania toho druhého, prípadne pre pochopenia vlastných pochybení, ktorými sme mohli prispieť k tomu, že sa udialo to, čo nás teraz hnevá. Často sa hovorí o potlačení hnevu. Pre zmiernenie určitej momentálnej situácie to môže byť potrebné a užitočné, ale nesmie to byť riešením. Nevyriešený, potlačený hnev ostáva zatlačený v kúte duše, môže sa tam nahromadiť, prerásť do nenávisti a pri nejakej príležitosti vybuchnúť neočakávane ako časovaná bomba. A to ešte nemusí byť ten najhorší prípad. Horšie to môže dopadnúť, ak sa produkty nášho hnevu, prípadne nenávisti sa v našom vnútri dlhší čas hromadia a začnú sa niekde ukladať, časom sa to môže prejaviť až na fyzickej úrovni vo forme ťažkej, až neliečiteľnej choroby.
Na druhej strane však, ak necháme nášmu hnevu, prípadne nenávisti volný priebeh, môže to vyústiť do fyzického útoku, psychického ublíženia, prípadne nejakej inej nesprávnej činnosti, ktorá už môže byť až v rozpore aj s trestným právom.
Všetci máme prirodzenú tendenciu vidieť samých seba v tom lepšom svetle (...vo vlastnom oku ani brvno nezbadáš.). Za všetko zlé, nesprávne „môžu“ väčšinou tí ostatní. Verte mi, nie je to celkom tak. Áno, na fyzickej úrovni to tak väčšinou vyzerá, ale ak sa nad niektorými vecami zamyslíme, môžeme zistiť, že väčšinou k tomu nejakým spôsobom aj sami prispejeme - nevedome, nechtiac, neuvedomujúc si. Niekedy je to z našej strany a na fyzickej úrovni iba intonácia hlasu, ako niekomu niečo povieme, ako sa ho spýtame. Lenže za tými našimi navonok neškodnými slovami sa skrýva náš vnútorný hnev, nepokoj, výčitka, a to sa už prenáša nie na fyzickej, ale na jemnejšej úrovni - ako energetický útok. A to ten druhý môže pocítiť dokonca ešte skôr ako povieme prvé slovo. Podvedome ihneď zaujme obrannú pozíciu a v tom momente už proti sebe stoja dvaja protivníci v ringu.
Čo teda s tým, čo s tým našim hnevom, čo s vecami, udalosťami, či ľuďmi, ktorí nás hnevajú? Ako si pomôcť, ako sa toho všetkého vyvarovať, ako tomu všetkému predchádzať?
V prvom rade sa nesmieme zameriavať iba a hlavne na fyzickú stránku vecí, ľudí, udalostí. Veci, ľudia, udalosti spolu vždy súvisia a vždy nejakým spôsobom súvisia aj s nami samotnými. (Hovoríme o veciach, ktoré nás hnevajú.) Mali by sme si nájsť každý deň (najlepšie večer pred spaním) trochu času na to, aby sme si zhodnotili, čo sme ako zvládli a hlavne aby sme sa zamysleli nielen nad krivdami, ktoré nás postretli, ale o možnom vlastnom pričinení, o možných súvislostiach a „poľahčujúcich okolnostiach“ pre tých druhých. Cvičíme sa tým vo väčšej tolerantnosti.
V určitom období svojho života som tiež zažíval takého obdobia a po určitom čase som začal prichádzať k záveru, že je naozaj kus pravdy na tom, že „cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami“. Veľakrát, ba čo viac, väčšinou človek, ktorý ti ublíži nerobí to naschvál, z pasie, z pomsty (ak predsa, tak to už si k tomu určite nejakým spôsobom prispel), ale s dobrým úmyslom, v mene spravodlivosti alebo dokonca v snahe pomôcť. Napríklad: Hoci žiješ v usporiadaných rodinných pomeroch, bez nejakých bočných úmyslov, môže sa stať, že stretneš po 10-15 rokoch bývalú spolužiačku, sadnete si niekde do cukrárne, či inde a nejaká „dobrá duša“, ktorá ťa pozná, vás uvidí zrovna keď sa lúčite, objímete sa... a už je oheň na streche! Tej dotyčnej osobe je hneď nad slnko jasné, že ty, otec dvoch, či troch krásnych detí máš frajerku a že práve bola svedkom toho, ako sa začína tvoja rodina rozpadať. A taký slušne vyzerajúci človek! A jeho žena určite nič netuší! Nuž pochopiteľne, nebude sa pýtať teba (veď aj tak by si si vymyslel nejakú výhovorku - trebárs že to bola bývalá spolužiačka alebo iný nezmysel), ale sa podujme urýchlene zachraňovať tvoje rodinné šťastie. Považuje to za svoju povinnosť, robí to z lásky k blížnemu. A výsledok? Doma máš nepríjemnosti, možno sa aj pohádate, atď.
Dokázal by si s pochopením prijať vysvetlenie toho človeka, že to robil s úmyslom pomôcť? A len tak mimochodom - skôr než po ňom hodíš kameňom - si si istý, že si celkom bez viny, že sa ten povestný list na strome pohol naozaj bez vetra? Dokázal by si na takúto možnosť prísť sám, bez jeho vysvetľovania? Že nie? Nič to. To je „normálne“, ľudské. To chce cvik. A keď to nezačneš nacvičovať až na takomto drastickom prípade, ale na bežných každodenných nepríjemnostiach, verím, že časom aj ty dospeješ k neuveriteľnému záveru: že ľudia nie sú zlí, že tých skutočne zlých je veľmi málo a to je ešte veľmi otázne, aké pohnútky ich vedú. Veď si pomysli na takého zlodeja (nemyslím na nejakého kleptomana - na to je diagnóza). Prečo kradne? Možno je na tom tak zle, že si nevie ináč pomôcť. V akej rodine vyrastal, aké príklady pred sebou mal? Aké morálne zásady do neho vštepili? Možno sa ešte pamätáte na známe heslo zo socialistických čias - "Kto nekradne, okráda svoju rodinu". O čom to je? O nespravodlivosti! O krivdách, ktoré sa aspoň čiastočne takýmto spôsobom napravia. A koľkí dnes myslia, konajú viac alebo menej podobne? Keďže sú nedostatočne ocenení, ohodnotení, platení, je vlastne „spravodlivé“, ak občas niečo „potiahnu“, aby sa to aspoň ako-tak vykompenzovalo.(?)
Keď už vieme nájsť vysvetlenie, prístup, pochopenie pre toho, ktorý nám „ublížil“, potom sme mu už vlastne vo svojom vnútri odpustili, cítime v sebe, že to nebolo celkom tak ako to vyznelo, prípadne že aj z našej strany to mohlo byť trošku iné. V takom prípade sme už na tom dobre, lebo sme sa mohli zase z niečoho poučiť, naučili sme sa odpúšťať a to sa nestratí. To sa nám ešte v živote občas zíde a od nás to iste odkukajú aj ďalší z nášho okolia, takže sme tým pomohli sebe aj druhým.
Prijatie/reptanie/odmietanie
V poslednom odstavci predchádzajúcej kapitoly som použil slovo „ublížil“ v úvodzovkách. Prečo asi? Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, poviem vám to rovno, aj keď viem, že je ťažké to takto prijať:
Nikto nikdy v živote ti neublížil.
Áno, viem, že máte 1000 námietok a dôvodov myslieť so opak. Keby vám naozaj nikdy nikto (teda na fyzickej rovine) neublížil, „svet by bol pre vás gombička“ a určite by ste tu teraz nesedeli a nečítali tieto riadky. Ten vtip je ale v tom, že človek existuje nie iba na tej fyzickej úrovni, ktorú priamo vníma svojimi zmyslami. Na človeka vplývajú mnohé ďalšie roviny existencie, ktoré dnes už bežne nie je schopný vnímať. Tí citlivejší niekedy mávajú nejaké tie predtuchy, prípadne v určitých zmenených stavoch mysle môžu myť aj zážitky z určitých mimofyzických rovín.
Už predtým sme si povedali, že tí „zlí“, ktorí nám pripravili nejaké tie nepríjemné chvíle, nie sú vlastne až takí zlí, oni niekedy ani nevedia, ako k tomu prídu, že nám „ublížia“. Tie úvodzovky sú namieste práve preto, že to, čo sa nám zdá ako zlé (pretože je nám to nepríjemné), je pre nás určitou skúškou, určitým skúšobným kameňom, určitou úlohou ktorú keď zvládneme, môžeme postúpiť o stupienok vyššie na pomyslenom rebríčku nášho (duchovného) vývoja. Sme tu preto, aby sme sa učili a keď to tak nerobíme (dobrovoľne, sami od seba), tak nám do cesty prichádzajú rôzne udalosti, okolnosti, ľudia, ktorí nás k tomu nevyhnutnému kroku znova a znova privádzajú. Nakoľko máme slobodnú vôľu, máme možnosť odmietnuť urobiť ten ďalší krok. Právo na to máme, ibaže si tým pripravujeme, že nabudúce tá prekážka, ktorá nás opätovne bude k tomuto kroku privádzať, bude podstatne vyššia, náročnejšia. A takto to môže u niektorých pokračovať aj dlhší čas (aj do konca tohoto pozemského života). V takomto prípade ak sa človek včas nezbadá, stretávajú ho stále väčšie a väčšie príkoria, poníženia a nešťastia. Ak však začneme chápať správne súvislosti a naše konanie sa začne uberať tým správnym smerom, odrazu sa zvyčajne dostavia priaznivé „náhody“ (už zasa tie úvodzovky), začnú sa z nášho okolia vytrácať nepríjemní ľudia, namiesto nich sa objavia iní, s ktorými si dobre rozumieme, zmeníme zamestnanie alebo bydlisko a odrazu ide všetko akosi ľahšie.
Ak takéto súvislosti pochopíme, prestaneme na všetko hneď frflať, nadávať, reptať, namiesto toho začneme hľadať možné a správne riešenia, východiská, potom sme sa vlastne už dopracovali k tomu, aby sme mohli s láskou a vďakou prijímať ľudí a udalosti tak, ako prichádzajú. Neznamená to však nechať sa utláčať, ponižovať aby sme všetko prijímali pasívne. Práve naopak. "Nastaviť aj druhé líce" neznamená pasivitu, ponižovanie seba samého, ale pravý opak, uvedomovať si svoju hodnotu, svoje schopnosti a možnosti a nenechať sa strhnúť k odvete (oko za oko, zub za zub - to je už 2000 rokov prekonaný spôsob reakcie), ale ostať tým múdrejším, ktorý (aspoň zdanlivo, na fyzickej úrovni) ustúpi, a príkorie, ktoré sa nám stalo neoplatiť rovnakým spôsobom, ale snažiť sa priviesť toho druhého k tomu, aby sa zamyslel nad svojim a našim konaním (...ty doňho chlebom). Ak sa nám toto podarí, potom náš ústupok na fyzickej rovine bude mať za následok ústupky z jeho strany najprv na jemnejších hladinách (psychickej, energetickej...), ktorá sa následne skôr alebo neskôr prejaví aj na rovine fyzickej.
„Náhody“
Tie úvodzovky hneď v nadpise už dopredu naznačujú, že existenciu náhod budeme zrejme vyvracať. Presvedčiť vás o tom, že náhody vlastne neexistujú asi nebude až tak ťažké ako u mnohých iných mojich tvrdeniach.
Nemenovaný klasik povedal, že náhody neexistujú, existuje iba naša nevedomosť, naša neznalosť. Až spoznáme príslušné súvislosti, náhody prestanú byť náhodami a dokonca aj zázraky zázrakmi.
Určite mnohí z vás už zažili nejaké tie „zhluky náhod“, keď si povedali: Tak toto už nemôže byť náhoda!. Keď sa potom začneme o jednotlivé udalosti zaujímať bližšie, podrobnejšie, zistíme síce, že sa to väčšinou nejako dá aj logicky vysvetliť, ale aj tak tam vždy ostane otvorená otázka, ako je to možné, že práve tu a práve teraz sa to všetko stretlo(?). Ako keby to niekto riadil, organizoval. Ak vnímame, uvažujeme iba o fyzickej rovine existencie, skutočne nikoho nenájdeme, komu by sme to všetko mohli prisúdiť. Často sa veci „sami od seba“ tak usporiadajú, udejú sa v takom slede, že by to nedokázal zorganizovať ani ten najväčší fgénius so všetkými vymoženosťami, ktoré si vieme predstaviť. A predsa sa to deje! Ako je to možné?
Nezostáva nám nič iné ako začať uvažovať o jemnejších úrovniach existencie. Môžeme uvažovať o rôznych formách vyžarovania človeka, o rôznych formách energií, ktorých existenciu dnes ešte nevieme jednoznačne dokázať (telepatický prenos informácií a pod.), ale aj to sa nám bude zdať nedostatočné s ohľadom na rozsah dejov, ktoré by sme tým mali vysvetliť. A tak si skúsme spomenúť napr. na svojho strážneho anjela, ku ktorému sme sa možno ako malé deti voľakedy modlievali. Už dlhé roky sme si naňho nespomenuli, ale vraví sa, že anjeli majú aj anjelskú trpezlivosť a nebudú sa na nás hnevať, keď si na nich teraz, po dlhom čase znova spomenieme. Veríš, či neveríš (verím, že neskôr aj ty uveríš), skús sa na neho obrátiť s nejakými svojimi starosťami, ktoré máš problém na fyzickej rovine dotiahnuť do zdarného konca. Samozrejme nemôže sa jednať o sebecký, škodlivý, alebo inak nesprávny cieľ. Pripomínam, že tak ako ty, aj ten druhý, aj tí druhí majú svojho anjela strážneho, ktorý s tvojim môže na jemnohmotnej úrovni kadečo „zariadiť“ a ten dotyčný odrazu môže dostať vnuknutie urobiť niečo, čo bude v prospech tej (tvojej) správnej veci.
Ak dnes tomu neveríš, po niekoľkých (ale správnych) pokusoch možno už veriť budeš, keď zistíš, že tie „náhody“ sa stávajú akosi častejšie ako predtým. A to hovoríme „iba“ o strážnom anjelovi, ktorý je k nám najbližšie a ktorý je zaradený do najnižšieho stupňa z 9 anjelských hierarchií. „Nad nimi“ sa nachádzajú archanjeli, z ktorých sú najviac známi najmä - Michael a Gabriel, ktorí sa najčastejšie spomínajú v Biblii. A to, čo sa o ich moci píše, to už voľačo znamená! A nad nimi je ešte ďalších 7 stupňov!!! Aká úžasná moc sa nám črtá z tých jemnejších rovín!?
Materiálny/nemateriálny svet
(hmotný/nehmotný-duchovný)
Zvyčajne pokladáme za súčasť materiálneho - fyzického sveta všetko to, čo dokážeme svojimi piatimi zmyslami vnímať, prípadne ešte aj veci a javy, ktoré presahujú síce možnosti našich zmyslových orgánov, ale ich môžeme nejakým (technickým) spôsobom zmerať, preukázať ich existenciu.
Všetko to ostatné - nevnímateľné, nemerateľné, ktoré vraj okolo nás existuje, považujeme za nemateriálne, jemnohmotné, duchovné, atď. Tí ľudia, ktorí sú zameraní viac materialisticky, existenciu (reálnosť) týchto javov jednoducho popierajú.
My však sme sa tu stretli preto, lebo patríme do tej predchádzajúcej skupiny a chceme o týchto javoch vedieť viac. Budeme teda predpokladať, že tieto javy sa zakladajú na nejakých reálnych základoch. Budeme predpokladať, že existujú veci, ktoré reálne existujú a fungujú aj za HRANICAMI možností nášho vnímania.
A práve na tie hranice by som chcel zamerať našu pozornosť!
KDE SA NACHÁDZAJÚ HRANICE medzi MATERIÁLNYM a NEMATERIÁLNYM svetom???
Príklad:
1.) Človek vyžaruje teplo.
Môžeme ho zacítiť, ak priblížime dlaň k druhému človeku na centimeter, na dva, dokážeme zistiť aj keď ten dotyčný má horúčku. Toto tepelné vyžarovanie sa dá veľmi dobre preukázať snímaním pomocou termokamery. Podľa toho, akú citlivosť nastavíme, môžeme sledovať toto vyžarovanie do menšej alebo trošku väčšej vzdialenosti. Do akej vzdialenosti od tela ale toto vyžarovanie v skutočnosti pôsobí? Ešte ďalší centimeter? To zrejme áno. Ďalšie desiatky centimetrov? No, kto vie! Žeby na niekoľko metrov? To už snáď ani nie! A PREDSA! Záleží to len a len od použitej techniky. To znamená, že naše závery na základe meraní boli vždy relatívne, čiže neobjektívne. A to hovoríme ešte iba o takej jednoduchej forme energie akou je teplo, ktoré vyžarujeme.
2.) Skúsme preskúmať techniky náročnejšiu formu energie ako je ELEKTROMAGNETICKÉ VLNENIE. Našimi zmyslami toto vlnenie nedokážeme síce vnímať, ale vieme, že technickými prostriedkami dnes dokážeme vyprodukovať, merať a zachytávať elektromagnetické vlnenie veľmi širokej frekvenčnej škály od niekoľkých kmitov za sekundu (Hz) až do frekvencií rádovo desiatok GHz.
Ak by sme túto frekvenciu chceli ešte ďalej zvyšovať, máme na to technické prostriedky, ktoré nám to umožňujú. Pri prekročení určitých hraníc však bude problémom ich meranie. Aj keď už je meranie nemožné, stále však môžeme mať istotu, že TO tam je. Tu sa však už môžeme začať pýtať: čo sme to vlastne vyprodukovali? Je to ešte fyzikálne-hmotné, alebo už - dajme tomu „jemnohmotné“? A čo ak túto frekvenciu zvýšime ešte 100-krát, 1000-krát, milónkrát? KDE JE TÁ HRANICA?
3.) Ďalej tu ale máme ešte aj množstvo ďalších, oveľa menej prebádaných javov - druhov energií, ktoré síce nezačínajú
na úrovni fyzikálnej merateľnosti, ako tomu bolo v predchádzajúcich príkladoch, ale napriek tomu preukázateľne
existujú a fungujú.
- Šiesty zmysel - každý z nás občas mal nejaké predtuchy, ktoré aj keď zavrhol (na základe tzv. zdravého rozumu) ako
nezmyselné predsa sa uskutočnili. Šiesty zmysel veľmi často „zafunguje“ v mimoriadne nebezpečných, krajných
situáciách. Napríklad: matka alebo aj iná milujúca osoba často „vycíti“, keď sa tomu dotyčnému človeku prihodí
nejaká veľká nepríjemnosť, nejaké nešťastie.
- Jasnovidní ľudia - sú to jedinci, ktorí majú mimoriadne vyvinutí „šiesty zmysel“. Spontánne alebo niekedy aj svojou
vôľou dokážu „vidieť“ stavy, udalosti, ktoré sa stali v minulosti, majú nastať v budúcnosti, alebo sa dejú v súčasnosti,
ale niekde na vzdialenom mieste.
- Hypnóza a iné zmenené stavy mysle. V týchto stavoch môže aj človek bez mimoriadnych schopností mať podobné
zážitky ako senzibilní (jasnovidní) ľudia.
- Telepatia - čiže prenos myšlienok na diaľku. Možno sa vám tiež stalo, že ste na niekoho intenzívne mysleli, lebo ste sa
s ním potrebovali, či chceli spojiť - a vtom zahnete za roh a tam sa s ním skoro zrazíte. Ako je to možné? Privolali ste
si ho? Alebo ste intuitívne vycítili jeho blízkosť? Aké energie to sprostredkovali? Pri pokusoch s telepaticky nadanými
ľuďmi zistili, že sa táto energia - na rozdiel od všetkých známych druhov energií - nedá ničím odtieniť a že vôbec
nehrá žiadnu rolu vzdialenosť medzi aktérmi „prenosu“.
- Prútikárstvo a veľa ďalších podobných javov.
Môžeme to všetko len tak - mávnutím ruky odmietnuť ako nezmysly a halucinácie len preto, že to nevieme (zatiaľ) uspokojivo vysvetliť a zmerať? Isteže nie. Veď ani nie je to tak dávno, keď sa nám po prvý krát podarilo zachytiť elektrické impulzy ľudského mozgu - tzv. Alfa-vlny. Dnes sme už schopní sledovať aj tie (pre nás dnes) „najjemnejšie záchvevy - elektrické impulzy mozgu na úrovni tisíciny alebo dokonca milióntiny voltu.
Kto dnes môže povedať, aké rôzne druhy energií ešte existujú okolo človeka, aké všelijaké druhy energií prijíma a produkuje (vysiela), ktoré ešte ani netušíme?
Každý má nespochybniteľné právo vytvoriť si vlastný názor. Ak niekto chce aj naďalej tvrdiť, že existuje iba to, čo vidí, počuje a môže chytiť do ruky, má na to právo. A rovnako máme právo naďalej hľadať, premýšľať, porovnávať a skúmať javy, ktoré nie sú nám celkom jasné.
Mne z toho všetkého, čo tu bolo povedané vychádza, že:
MEDZI FYZICKÝM-MATERIÁLNYM A NEMATERIÁLNYM-JEMNOHMOTNÝM-DUCHOVNÝM SVETOM HRANICE OBJEKTÍVNE NEEXISTUJÚ.
A preto môžem prehlásiť, že ja (bývalý tvrdý materialista) napriek tomu, že dnes verím v existenciu duchovných, jemnohmotných bytostí a dejov, som vlastne zostal stále materialistom. Dôvodom k tomuto paradoxnému tvrdeniu je skonštatovanie, že to VŠETKO o čom sme hovorili JE IBA JEDNEJ JEDINEJ PODSTATY - a to je ENERGIA rôznej hustoty (koncentrácie). A energiu môžeme považovať (aj) za fyzikálnu-hmotnú podstatu.
AKO TO???
Pozrime sa trošku bližšie na Einsteinove teórie o hmote a energii...
Mnohí z nás sa už stretli s jeho presláveným vzorcom
E = m . c²
Tento vzorec vyjadruje vzájomný vzťah medzi energiou (E), ktorá sa rovná násobku hmoty (m) a druhej mocniny rýchlosti svetla (360.000 km/sekundu a to celé na druhú!!!)
Ktosi na základe tohoto vzorca prepočítal, že všetka elektrická energia vyrobená za rok na celej Zemi sa rovná niekoľkým miligramom hmoty. Toľko energie sa skrýva v každom zrniečku hmoty!!!
E = m . c2 = 1 kg. (3 . 108m/s)2 = 9 . 10 16 J = 25 TWh = 25 . 10 6 MWh
Pre porovnanie – atómová elektráreň Bohunice vyrobí túto energiu (vo forme elektrickej energie) asi za 2 roky prevádzky.
Takže:
Každý miligram hmoty obsahuje obrovské množstvo latentnej energie => všetka hmota je vlastne iba MAXIMÁLNE ZHUSTENÁ forma ENERGIE.
Neprimerane menej zhustenou formou energie je napríklad spomínaná elektrická energia (pozri Einsteinov vzorec).
Ďalšou oveľa „redšou“ - menej zhutnenou (zhmotnenou) formou energie sú napr. rozhlasové, televízne atď. vlny, ktoré sa šíria našim éterom.
Keby sme pokračovali podobným kvantovými skokmi ďalej a ďalej, možno by sme došli napr. k energiám, ktoré človek vysiela pri premýšľaní, predstavovaní si rôznych vecí („telepatická energia“), k energiám ktoré intuitívne zachytávame niekedy ako predtuchy, atď...
Potom sa nesmieme diviť tomu, že keď sa nám podarí rozbiť hmotu (atóm), uvoľňuje sa obrovské množstvo energie.
Zrkadlo
Keď ešte ľudia nevymysleli zrkadlo, nemohli sa na seba pozerať, nemali možnosť vidieť svoju tvár, svoje fyzické telo. Keď človeku niekto urobil hrču na hlave, musel mu ju ošetriť niekto iný, POTREBOVAL k tomu DRUHÉHO ČLOVEKA.
Dnes už zrkadlá máme, dokážeme si pomôcť aj SAMI, sme sebestační, už toho druhého človeka NEPOTREBUJEME.
NAOZAJ ?
NIE JE TOMU TAK ! To sa nám iba tak zdá. PREČO ASI ?
Pretože sme NEDOKONALÍ, aj keď si to sami o sebe nemyslíme. S to hrčou na hlave si už síce vieme poradiť, ibaže nevidíme a neuvedomujeme si, že nám pritom narástla ešte aj ďalšia HRČA a to NA DUŠI. A za túto hrču si už môžeme sami - môže za to NAŠA neznalosť, NAŠA nedokonalosť, NAŠE porušovanie božích, čiže kozmických zákonov - na duševnej úrovni.
Aj keď sme toho druhého fyzicky nenapadli my, ale on nás, ešte skôr - pred tým ako sa to stalo - sme na neho ZAÚTOČILI MENTÁLNE, čiže SVOJIMI myšlienkami - hnevom, vyvyšovaním sa, SVOJOU pýchou a nepochopením.
A tak tu teraz máme PROBLÉM: HRČU NA SVOJEJ DUŠI, ktorú sme si sami privodili a ktorú ale NEVIDÍME. (!) Bohužiaľ, také zrkadlo, v ktorom by sme si videli svoju dušu, ešte nikto nevynašiel.
Preto nám bola daná POMOCKA: ľudia okolo nás. Práve oni - naši najbližší - nám nastavujú DUŠEVNÉ ZRKADLO svojím chovaním a svojimi necnosťami. Takto nám ukazujú to, čo pre nedostatok sebakritič-nosti nechceme alebo nedokážeme vidieť, nechceme prijať - pripustiť.
PRETO:
VŠÍMAJ SI - BEZ HNEVU A VÝČITKY - chyby a necnosti svojich blízkych a HĽADAJ tieto negatívne vlastnosti V SEBE. Pritom buď voči sebe maximálne kritický, za zistené chyby sa v žiadnom prípade neobviňuj, namiesto toho sa vrhni zo všetkých síl do ich odstraňovania.
ODMENOU ti bude, že tvoji blízki sa BUDÚ ZLEPŠOVAŤ presne takou mierou, akou sa ti bude dariť „vylepšovať“ seba samého.
Opačná cesta nie je schodná.
|
|
|
